The end

12. října 2012 v 18:01 | pepenka5
Trvalo to dlho, kým som sa odhodlala, ale je to tu. Končím.
Keď som začala blogovať, mala som možno tak desať rokov, bola som malá a nie veľmi populárna. Nie žeby som nemala priateľov, mala som ich dosť, ale všetko bolo povrchné a ja som sa cítila osamelá. Mala som pocit, že mi nikto nerozumie.
Cítila som sa akoby som nikde nepatrila a zúfalo som hľadala nejaké miestečko, kde by som mohla byť sama sebou.
A potom prišla fanfiction. Už odmalička som si užívala čítanie. Či už to boli tmavé zimné večery, keď som ležala zachumlaná v prikrývke, alebo dlhé teplé letné noci keď som ležala pri bazéne (nastriekaná pol kilom repelentu) a namáčala som si nohy, pretože mi bolo teplo. A keďže som si už odmalička rada vymýšľala (čo kladiem za vinu mojej mame, s ktorou sme vždy pred spaním vymýšľali vlastné rozprávky), tak nejak prirodzene prišlo písanie mojich vlastných príbehov.
Ani si nepamätám, kedy som po prvýkrát dostala do ruky Harryho Pottera. Pre mňa to v tom momente bola len obyčajná kniha, ale keď som sa začítala, objavila som obrovský svet fantázie plný komplikovaných postáv, zvláštnych udalostí a hlavne magickej moci :)
Bola som týmto svetom úplne omámená. Samozrejme, že mi sedem kníh nestačilo (v tom čase ich bolo, prirodzene, oveľa menej - stále mám pred očami moment, keď som slávnostne odbalila Polovičného Princa). Na radu prišlo automaticky písanie fanfiction. Nemyslím si, že by som bola nejak špeciálne nadaná na písanie. Moje prvé diela boli katastrofy, neskôr sa to trochu zlepšilo, ale stále sa mi nepáči štýl, ktorým píšem.
Čo si však uznávam je to, že moje príbehy boli komplikované, dokonale premyslené a plné nečakaných zvratov a hlbokých myšlienok. Teda, aspoň tie v mojej hlave, ktoré som však nevedela preniesť do počítača.
Postupom času však toto obdobie prefrčalo. Neberte to v zlom, Harry a jeho priatelia budú mať v mojom srdci vždy miesto, ktoré nikto nevytlačí. To oni ma naučili vedieť sa brániť za seba, poznať hodnotu priateľstva a vedieť bojovať za to, čo verím. To vďaka nim som taká osoba, aká som.
Ale, všetko raz končí. Už nemám desať rokov - som druháčka a namiesto čítania o mágií si do hlavy tlačím poučky o hraničných výnosoch a nákladoch, o princípoch ekonomiky, dvojmo, slovensky aj anglicky. Všetky moje problémy, ktoré som si ventilovala v poviedkach, sú skončené, alebo som sa ich naučila nevnímať.
Všetci skvelí ľudia, ktorých som cez blog spoznala, už dávno skončili a ja nemám energiu na hľadanie novej "skupinky".
O ukončení blogu som uvažovala už dlhý čas - veď, buďme k sebe úprimní, kedy naposledy som pridala niečo skutočné? Rozmýšľala som, ako začať, čo napísať. A teraz, keď som zrazu otovrila svoj starý email a našla tam okrem množstva spamov aj správu od Blogu, som si uvedomila, že správne slová jednoducho neexistujú.
Otvorila som blog, prihlásila som sa, a teraz len tak sedím v posteli, zamotaná v perine a na iPade vyťukávam všetky moje myšlienky. Možno bude toto rozlúčenie chaotické a neusporiadané, ale nevadí mi to - čo iné ma lepšie charakterizuje ako "chaos, zmätok"?
Ku koncu by som rada poďakovala niekoľkým ľuďom.
Mojej mame, ktorá ma naučila, že je dôležité bojovať sama za seba a jej vinou som sa naučila fantazírovať.
Mojej sesternici, ktorá mi do ruky vložila Kameň Mudrcov, netušiac, čo spôsobila.
Všetkým ľuďom, ktorí ma ako malé drobné desaťročné dievča podporovali - je mi ľúto, ale na všetkých si už nespomeniem, predsa len, bolo to už dávno. Menovite asi len Pimpinela (za dlhé konverzácie na ICQ ešte niekedy v dvetisíc siedmom roku a za jej múdre rady), Foxie a Laitte (obe za to, že ma vždy dokázali rozosmiať a odlákať ma od zlých myšlienok).
Ani neviem, čo napísať. Akými slovami človek ukončuje svoju dlhoročnú súčasť života? Nemyslím si, že na to existuje vhodný výraz. Snáď už len,

Au revoir.

...alebo radšej nie.
 

Taká crazy rodinka alebo ako sa nám za jeden deň podarilo zničiť polku domu

3. června 2012 v 11:59 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Nadpis myslím hovorí za všetko (aspoň je vidieť, že tú svoju šikovnosť som po niekom zdedila :)
Začnem od začiatku.
Ráno sa asi o pol dvanástej zobudím na našich zvýšené hlasy (aby bolo jasné, ja milujem spánok a som schopná spať aj do večera, takže to, že ma zobudili pred obedom, som považovala za osobnú urážku). Zbehnem dole po schodoch, rozlepím oči, a vidím TO - skrinka na topánky zvierala so zemou asi 75°uhol, pričom nebola nikým držaná, len visela vo vzduchu.
Naši mi to hneď začali vysvetľovať - mama chcela za ňou povysávať, tak sa nás hlavný kutil - otec - rozhodol, že ju odsunie. Nepočítal s tým, že na niektorých miestach máme strop znížený, takže keď sa mu podarilo skrinku nakloniť a chcel ju posunúť, zistil, že sa zasekla o časť stropu. Nakoniec sa s tým naťahovali okolo štvrť hodiny a podarilo sa im to dať na miesto.
V ten istý deň sa mi podarilo rozkopnúť počítač... Pravý príbeh vám nenapíšem, nechám ho zahalený rúškom tajomstva. Môžem vám napísať falošný, ktorý rozprávam tým, čo sa spýtajú, ale nechcem vás klamať, takže radšej nič nepoviem. V podstate to skončilo tým, že som doňho kopla a on sa preliačil... A že dosť preliačil. Takže teraz hľadám nejaký háčik, aby som to mohla dať do normálnej podoby.
V ten istý deň sa ešte aj mojej matke podaril husársky kúsok - bola na počítači a zrazu ma zavolala, že tá časť stola, ktorá sa vysúva a je na nej klávesnica, sa nedá vytiahnuť. Prišla som k nej, čupla som si, trošku som to toho "džubla", potom som to skúsila vytiahnuť - a zdarilo sa!
Lenže sa mi to podarilo vytiahnuť zo stola úplne celé, pretože sa tam nejaká časť uvoľnila... V podstate to zrejme bola moja vina, ale to by znamenalo, že som zničila za deň DVE veci, takže rada svojej madre vinu prenechám...
A ešte sa mi podarilo to, čo každý rok - poriadne v júni ochorieť... Čiže všetci sa kúpu a chodia polonahí, kým ja so sebou nosím vreckovky...
Sme podarená rodinka...

Že kto má najlepšie známky z celého nášho ročníka?

28. května 2012 v 16:02 | pepenka5
No, to neviem, ale ja to niesom :)


Každopádne sa mi ale zadarilo a mám najlepšie urobenú písomnú skúšku z celého ročníka :) Už sa teším, čo si za to kúpim....
 


Čitateľovi od idiota storočia

3. května 2012 v 20:50 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Drahý čitateľ,
čo tu kurnik robíš?! Strašne dlho som nič nepridala a ty sem len chodíš zúfalo kontrolovať, kedy ti príde tvoja potrebná dávka mojich článkov? Okej, robím si srandu, všetci na mňa kašlú :D
No v podstate je moja ospravedlnenie úplne jednoduché - na tento blog som písala vždy, keď som sa mala zle, bola som smutná, zdepkovaná a mala som chuť sa niekomu vyliať, ale nemala som koho. Bola som smutná a jediní ľudia, ktorí mi rozumeli boli tí, ktorí mi písali povzbudzovačné komentáre. Celé svoje srdiečko som vliala do poviedok (hlavne že som uverejnila tie najhoršie, tie, čo sú celkom fajn som si netuším prečo uschovávala pre seba).

Teraz nič také nepotrebujem - dovoľujem si tvrdiť, že som šťastná ako nikdy predtým *klopká na drevo ako bláznivá* Vážne... Ešte si pamätám, ako som sa strašne bála ísť na strednú - lebo predsa len zmena, bude to ťažké a podobne... Teraz som zistila, že na strednú ako na vzdelávacie zariadenie úplne kašlem - neučím sa, vôbec nepočúvam výklady (a tak to aj dopadá, samé dvojky mám)...
Stredná je však úplne iná, ako som očakávala. Išla som tam s istým očakávaním, že budem kamoška s istou babou, s ktorou som sa predtým poznala (a nemala som ju rada). Samozrejme, naivka (akože ja) si myslela, že sa to nejak zázračne zmení a že si budeme rozumieť. Už asi po mesiaci som došla na to, akú chybu som urobila. To dievča je doslova dementné, neviem ako to vyjadriť... Nalepila sa na mňa a nepomáha žiadne naznačovanie, že ju nemám rada (som zbabelec, priama konfrontácia neprichádza do úvahy).

Samozrejme, človek je bytosť súdivá, takže som si hneď po príchode do školy vytipovala také tie 'namyslené kravy', ktoré sú hlúpe a nikdy sa s nimi baviť nebudem... No a teraz som so všetkými veľmi dobrá kamoška. Vrana k vrane...

Takže v podstate mám ľudí (počet kusov približne 6) s ktorými si veľmi dobre rozumiem, s ktorými sa vždy zasmejem a verím im. Tí, ktorí nepočúvajú mlčky moje problémy a sú v hĺbke duše radi, že ich mám, ale tí, ktorí mi povedia, nech na ne okamžite zabudnem (niektorí mi ešte aj dobre jebnú, že čo mám ja mať za problémy).

Dni sa mi strašne tlačia cez seba, nemám šajnu nielen aký je dátum a deň, netuším ani mesiac a stále som v tom, že rok 2012 ešte len začal. Nechápem to otepľovanie, veď je ešte len január... A podobne.

Mimochodom, dneska sme sa fotili. Samozrejme, že hneď ako fotograf prišiel na miesto, zhrozila som sa, pretože on je asi najhorší fotograf v našom okrese a to viem, o čom hovorím. Fotil ma veľa krát n na základke a vždy to boli fotky, kde vyzerám na 150 kíl, mám okolo osem brád a na väčšine aj škúlim, žmurkám alebo žmúrim. No pekne.

Obliekla som sa celkom slušne - cyklamenová puzdrová suknička s vyšším pásom a do nej zastrčené čierne tielko a čierne lodičky. Niečo v mojom malom mozočku si však asi spojilo, že chcem byť na fotke nápadná. (Aby som to vysvetlila, na základke nás bolo 14, teraz nás je 30, takže je ťažšie sa na fotke sústrediť na jednotlivca) A samozrejme, čo som urobila?

NOHY DOŠIROKA.

Áno, seriózne. Fotograf odfotil asi 4 fotky, s toho na troch mám nohy doširoka tak, že mi snáď trčí až maternica a na ten jednej ich práve prekladám, čiže to tiež určite vyzerá úžasne.
Už sa nemôžem na tie fotky dočkať - som tam ako idiot roka, ak nie storočia...

Ughm... Môj skromný pohľad na sviatky

30. prosince 2011 v 18:12 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Vianoce, heja heja, že ich už máme za sebou...
Myslím, že sa v poslednom čase začínam meniť na úplneho ignoranta Vianoc. Keď som bola malá, Vianoce som vážne milovala. To boli ešte tie časy, čo som verila na Ježiška. Akonáhle som sa dozvedela, že Ježiško je blud, (týmto srdečne ďakujem bývalému spolužiakovi F.P. za zničenie môjho detstva) nejak som si ich prestala užívať. Načo vlastne rodičia klamú deti o Ježiškovi? To im jednoducho od malička nemôžu povedať že tie darčeky im nosia oni? Možno by na svete nebolo toľko Vianočných ignorantov...

Let it snow, let it snow... a stále nič!
Vianočná atmoféra: pozeranie sa von cez veľké francúzske okno, pričom sedím pri krbe, na rukách mám palčiaky a držím hrnček s teplým čajom a sledovanie padajúcich vločiek s príjemným úsmevom...
Francúzske okno nemáme a jediné palčiaky, čo mám, sú historické, ktoré mi boli dobré keď som mala približne tri roky. Posledný mesiac celá rodina trpela akútnym nedostatkom čaju a snehu tiež veľmi nebolo. Moja filozofia je, že keď ľudia chcú snahové Vianoce, nech začne snežiť 23.12., nasneží dobré dva metra a potom nech sa to roztopí najlepšie do Nového roku.
Tento rok sa to s tým snehom tiež nejak nepodarilo.

I wish you a merry merry Christmas, I wish you a merry merry Christmas, and lonely New Year...
Pôvodne som mala sláviť Nový Rok s mojou (teraz už bývalou) triedou, čo by síce vzhľadom sa vzťahy, ktoré medzi nami vládli, tiež nebolo najideálnejšie, ale aspoň niečo. Keďže ma však nenapadlo nič iné, ako (doslova) utiecť z osmičky, Nový Rok strávený s spoločnosti mojej vekovej skupiny je v čudu.
Vyzerá to tak, že kto mi bude v spoločnosti vekovo najbližší na tohtoročného SIlvestra bude pes (vek : 1 rok a 8 mesiacov). Síce, minulého Silvestra sme tiež strávili spolu (opretí jeden o druhého hlavami a ak vystrelila nejaká raketa, tak tíšiaci jeden druhého - neviem, kto sa vždy viac zľakol - či ja alebo on) a bolo nám dobre...

(Anketa pod článkom)

Celé divné...

30. října 2011 v 15:18 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Fajn, priznávam sa. Chcela som tento blog zrušiť. Prečo? Pretože som mala pocit, že už je to časť môjho života, ktorá už odišla. Niečo, čo som začala robiť, keď číslica môjho veku ledva dosahovala dvojciferné číslo... A teraz som už na strednej škole. Bolo by tomu zvláštne sa venovať, že?
To som si hovorila každý deň, keď som si na blog spomenula a vždy som si povedala, že mám pravdu... Na stránku svojho blogu som odmietala klikať - veď prečo aj? Zbytočne by sa mi vrátili spomienky. A potom sa to stalo.
Začali prázdniny, na ktoré som sa toľko tešila a ja som sa rozhodla, že sa ešte raz prenesiem do detstva a vytiahla som knižku Harry Potter a Kameň Mudrcov. No a tak trošku som sa do toho zahĺbila... Jednotku, dvojku a časť trojky som si v pohode prečítala za jeden deň a potom som sa rozhodla, že si niečo pozriem na nete. Už si ani nepamätám, čo som chcela. Dostala som sa na nejakú z tých stránok o HP, poznáte ich, také tie, čo píšu štyridsať článkov denne, ale mne to nejak nevadilo, pozerala som si, čítala... Niektorí z vás si možno pamätajú to, ako som sem kedysi veľmi dáávno prispievala článkami o Harrym Potterovi... A pamätám sin a isté články, ktoré boli niečo ako "Ako nahnevať..." alebo "Čo by ... nikdy nepovedal/a". A tak som sa niečo podobné natrafila aj na tom nemenovanom blogu a napadlo ma, že si prečítam to, čo som kedysi písala... Zadala som adresu svojho blogu, stlačila som Enter... a....
BANG!
Všetky možné spomienky mi tresli do očí... Takže som sa rozhodla s blogom nekončiť J


(Ja viem... načo som sem na blog liezla, že? J )

,,Cítiš to?" ,,Nie." aneb nosové problémy

7. srpna 2011 v 11:44 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Viete, čo sú to ringloty? Áno? A viete tiež ako smrdia, keď sú rozšľapnuté po zemi? Ja nie...

Že prečo? To ani ja sama neviem. Vlastne ani neviem, prečo to sem píšem. Mala som len neuveriteľnú chuť podeliť sa s mojím zlým čuchom so všetkými návštevníkmi...
Vetu ,,Cítiš to?" som počula asi miliónkrát a miliónkrát som odpovedala buď ,,Áno", pričom som klamala, alebo som jednopducho povedala, že nie, Takže kým si ostatní pre hocijakú príčinu zakrývajú nos, ja v pohode prejdem.
Tiež som zistila, že neviem poriadne dýchať nosom. Podľa štatistík o jedení pavúkov ich pár za život nevedomky spapkáme v noci. Názory sa rozchádzajú, niekto hovorí o štyroch, iní o ôsmich... Jedno však viem - ja určite prehltnem dvojnásobné množstvo. Prečo?
Lebo spávam s otvorenými ústami. Ak by som si ich zatvorila, chvíľu by som dýchala nosom, ale išiel by mi tade taký tenký prúd vzduchu, že sa vždy po pár minútach začnem dusiť.
Zaspávam s pootvorenými ústami, ale zopbúdzam sa s ústami otvorenými ako vráta (v ktorých mám občas roh vaknúša). Krásny pohľad že?
Možno to má niečo spoločné s tým, že mi dvakrát brali mandle... A keď sme už pri tom...
Prvýkrát som bola veľmi malá, ale niečo si z toho pamätám. Vtedy som bola v nemocnici. Viem, že som na "zákrok" čakala v asi šesťlôžkovej miestnosti, ktorá vyzerala ako väženie. Samotné postieľky boli hrdzavé straré krámy s mrežami (!). Bola som tam bez rodičov, čo ma vtedy ako decko predškolského veku dovádzalo do stavu miernej depresie. Vlastne, úplne sama som tam nebola. Na "izbe" bol so mnou chlapec asi v mojom veku. Pamätám si len to, že mal tmavé vlasy a tmavé oči... A spomínam si, čo všetko som mu natárala.
Aby ste pochopili, ja som bola vždy decko, čo snívalo prakticky o všetkom. Výmyšľala som ti teda vážne rôzne hovadiny, a to všetko len preto, aby na mňa niekto zízal s vyvalenými očami... je pravda, že som tak zranila pár ľudí (prepáčte, mami, tati, že som klamala, že ste rozvedení, keď som chcela, aby to kučeravé dievča z družiny už konečne zmĺklo a aby bola pozornosť na mne...)
Ale späť ku chlapcovi. Matne si spomínam na to, že hovoril niečo o tom, že mu je smutno za rodičmi a že ich nevidí... A toho som sa chytila. Pamätám si, ako som mu natárala, že mi tam (v nemocnici) bývame celá rodina. Chodila som k jendotlivých prázdnym posteliam a hovorila som mu, koho posteľ to je. Táto mamina, táto ocinova, táto babičkina... Dodnes si pamätám jeho vytreštené očká. Chlapče, ak toto čítaš, klamala som ťa, prepáč.
Potom už ani neviem. Viem len, že sa zobrali do tmavej miestnosti, kde bol v zadu nejaký kotol, alebo čo to bolo, zobrali kliešte a...
Okej, čuším :)
Druhý krát to bolo... Ja ani neviem. To sme boli u nejakej súkromníčky a spomínam si na to lepšie. Bol to byt na niekoľkátom poschodí, veľký, slnečný, dvojizbový. Voviedli nás (mňa a rodičov) do miestnosti, kde sme mali zostať. Bola tam veľká dvojlôžková posteľ, zrkadlo a okno od vrchu po spodok steny. Proste idylka (teraz už chápem,. že to malo upokojiť detskú dušu). Sadli sme si na posteľ a o niečom sme sa asi päť minút rozprávali (samozrejme, že som nemala ani tucha o tom, čo sa chystá vo vedľajšej miestnosti. Ak by som to vedela... spomínala som, že viem dobre kopať?), keď vošla nejaká žena a voviedla ma samú dovnútra, zobrala niečo, čo pripomínalo príborový nožík a...
A odvtedy na otázku "Cítiš to?" odpovedám dosť vyhýbavo :)

Niekde som čítala o syndróme vyhorenia. Už neviem, čo to bolo, ale hodí sa to k mojmu stavu.

18. července 2011 v 18:15 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
No, po tom, čo som sa vrátila z Turecka, som veľmi nemala náladu písať. Vlastne ju nemám ani teraz, ale kvôli Pimpinele som sa nejak premohla. Ja vlastne ani neviem, prečo som sem nemala náladu písať... Možno to bude tým, že odkedy som sa vrátila, na striedačku sedím doma alebo sedím na schodoch pred domom. Doma zízam z okna (ale vždy odídem, keď vidím nejakú baviacu sa pariu) alebo pozerám televíziu (ktorú vždy prepnem keď počujem zmienku o priateľstve).
Áno, ďakujem všetkým stránkam o problémoch: trpím nedostatkom ľudí okolo seba. Odkedy som sa vrátila, ozvala sa mi jedna... teda dve... teda vlastne až traja ľudia. Z toho jedna milunká baba, ktorá si myslím, že sa ozvala skôr zo slušnosti, spoluužiačka, ktorá mi napísala Správu "Ahoj", potom 3 ďalšie a potom to zaklincovala obyčajným "Pa". A tretia osoba? To bolo trochu funny - spolužiak, vyvrheľ, s ktorým som si písala asi najdlhšie zo všetkých.
Ja si už začínam myslieť, že som divná - v mojom veku sa "všetky štence vhnú do relaxu a tvária sa akokeby mali 20 a boli neviemaké kočky" (citujem 23 roč. sesternicu) a len ja sedím doma a nerobím nič. Vlastne aj to nič je namáhavejšie než to, čo robím ja.
Pozerám do blba, sediačky sa húpem dopredu a dozadu a ak ma niekto osloví, odpoviem mu: "Hm" a húpem sa ďalej. Myslím, že by som potrebovala prebrať.
Kto mi zapožičia vedro vody?

Tridsiaty jún, koniec krásnych rokov

30. června 2011 v 15:22 | pepenka5
8 rokov. 8 rokov, kitoré boli niekedy krásne, niekeedy zlé, ale jedno boli vždy: Nezabudnuteľné.
Niekedy som to nenávidela, mala som chuť vypadnúť odtiaľ a vykašľať sa na všetko, chuť tresknúť s tým na zem, ale neurobila som to. Prečo? Sama neviem. Niečo ma tam k nim stále ťahalo, nejaké lanko v srdiečku mi nedovolilo ísť preč. Ale predsa odchádzam.
Rozhodnutie to bolo veľmi ťažké, veľa nocí som nespala, veľa ľudí som sa pýtala, ale nikto a nič mi nepomáhalo nájsť správnu odpoveď. Všetci mi hovorili, nech sa rozhodnem podľa toho, ako to cítim, ale ja som predsa nevedela, ako sa cítim! Moja duša bola na polovicu - jedna bola za odchod, druhá proti. Napokon ma niečo presvedčilo... Sama neviem, čo, proste som sa jedného dňa rozhodla. Dokonca aj dnes si tým niesom istá, stále mám v dušičke pochybnosti. Bolí to. Nevedela som si predstaviť, aké to je, ale teraz to už viem.
Bolelo ma srdiečko, keď som v ich očiach videla vetu: ,,Uvidíme sa na budúci rok!", keď sa potichu rozprávali o budúcoročných plnáoch. pretože som vedela, že ja sa s nimi už na budúci rok neuvidím, že spolu už nepôjdeme na žiadny výlet.
Bolelo to aj vtedy, keď som dávala istej deviatačke darček so slovami: ,,Držím palce na budúci rok!" a ona mi na to odvetila: ,,Aj tebe!"
Bolelo to aj vtedy, keď deviataci plakali a lúčili sa a ja som voidela, že nikto z triedy neplače. Veď sa všetci na rok uvidia. Bezo mňa...
Keď som dostala vysvedčenie, na ktorom bol dodatok: ,,Žiačka úspešne ukončila osem rokov povinnej školskej dochdázky", niečo sa vo mne zlomilo a mám pocit, že na pár sekúnd mi bolo vidieť slzičky v očiach. Keď som sa zvalila na svoju stoličku, na svoju milovanú stoličku, ktorá ma sprevádza druhým stupňom už 4 roky, zacítila som útosť, pretože som nevedela, kto na nej bude sedieť na budúci rok. Vždy som si ju prenášala so sebou - ale kam si ju odnesiem teraz? Musela som ju tam nechať. Možno na nej bude sedieť niekto iný, možno tam bude prázdne miesto, ktoré bude môj odchod pripomínať.
Keď som sa naposledy poobzerala po našej triede, po triede, ktorej zákutia som dôverne poznala, cítila som sa, akoby časť zo mňa odumrela. Niekedy ešte prídem, sľúbila som si. No vedela som, že to ýž nebude ono. Nebudem tu ako žiačka, len ako návšteva. Moja trieda ma už nikdy nebude vítať s otvorenými dverami, už nikdy nezakopnem o bubon, ktorý vznikol, keď nám zatieklo do triedy. Už nikdy nebudem krčiť nos hnusom pri pohľade na mokré fľaky a pleseň na stenách. Už nebudem nadávať na murárov, ktorý nám zohavili triedu. Už na nich nebudem kývať z okna.
A pravdepodobne už nikdy neuvidím našu školu kompletne vynoveľnú, vymaľovanú, s novým zariadením.
Všetko už skončilo - prichádza nová trieda, nová škola. Je to zvláštne, ísť znova do prvej triedy. Znovu budem neistá, budú sa mi klepať nohy, znovu nebudem vedieť trafiť do správnej triedy. Znovu bude musieť prežiť zážitky, ktoré nás s mojimi novými spolužiakmi spoja. Nové tváre, ktoré sa na mňa budú dívať nechápavo a postupne ma spoznávať...
Čo by som dala za to, keby som mohla vrátiť čas a mnohé veci urobiť ešte raz... Ale vlastne, možno by som nič neurobila. Mám pocit, že som všetko urobila tak, ako to bolo v mojich silách. Lepšie odísť nemôžem.
A viete čo? Keď píšem tento článok, uľavilo sa mi.

Som zdravá a šťastná. Tak zdravá a šťastná...

14. června 2011 v 5:00 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Takže hneď zo začiatku začnem ostro - v čase písania tohto článku (21:38, Pondelok) som práve otvorila učebnicu Slovenčiny. Koncoročnú písomku máme zajtra, takže uvidíme, čo sa dá urobiť. Samozrejme, že by mi ani nejaká štvorka neublížila (s priemerom 1,111 :). Ale tak je to také zvláštne, dostať zlú známku... Viac som sa obávala matiky, ktorú sme mali písať vo štvrtok.
Dohodli sme sa tak preto, že v stredu ideme až tri z triedy lekárovi - všetky tri zubárke! (A ja ešte aj neurológovi) Ale dnes nám povedala, že niekto jej oznámil, že v štvrtok je neskoro, takže písomka bude v stredu - čo chýbam celý deň (som objednaná o 8:30 a potom o 11:30, takže nič nestihnem). Fajn, síce sa mi uľavilo, ale aj tak...
Zatiaľ mi tak trochu hrozia dve dvojky. Z matiky (priemer 1,29 - ale moja milá zlatá učiteľka ma tak moc nemá rada, že povedala, že na jednotku nie som).
Ale zároveň som teraz aj trochu šťastná - absolútne som si pokazila zemák, môj "najobľúbenejší" predmet. Mám z neho trojku, dve dvojky a tri jednotky. Aj keby som dostala jednotku, stále by mi vychádzala dvojka, ale zemepisárka povedala, že pokiaľ pôjdem odpovedať z celého roka a bude to na jednotku, ona mi jednotku dá. A z matiky mi zostáva len sa modliť. Keď som matikárke oznámila, že som získala 16 bodov z 30 na prijímačkách, zatvárila sa strašne falošne ľútostivo a povedala: ,,Škoda, ja som uvažovala o jednotke..." Je jasné, že mi ju nedá, ale uvažovala!
A teraz k nadpisu. Zdravie - v poslednom čase kýcham, všetko ma bolí. Kvôli bolesti krka idem k neurológovi, ešte stále chodím očnému (mám pravdepodobne alergiu tak veľa žmurkám). No proste som zdravá ako buk, dá sa to tak povedať :)
A čo s tým šťastím? Ja vlastne ani neviem. Som pod hrozným tlakom, som s nervami na konci.
Som vyčerpaná, ak keď nič nerobím, najradšej by som bola, keby sa už začali prázdniny. Mimochodom, 4-tého ideme na dovolenku do Turecka - ja, teta, a sesternica (ZuZlika, písala sem poviedky ak si pamätáte). A na čas dovolenky mi vyrádzajú mesiačiky. To by bolo v poriadku, keby som nevracala, nemala kŕče, kvôli ktorým beriem lieky na predpis (tie bez predpisu prestali zaberať). No, tak nevadí, snáď sa všetko vyrieši. Hneď po uzavretí známok vás budem informovať :)
P5

Ako sa Peťuška hrala na umelca

2. června 2011 v 14:36 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Dnes som uvidela prekrásnu fotku - bola to fotka, kde je na papieri nakreslený chalpec s dievčaťom a prší. A nie tak normálne, čiarkami, ale normálnymi kvapkami. Zaujalo ma to, tak som chytila pastelky, fľašu minerálky a makala....
A že sa mi to nepodarilo na prvý krát, to uvidíte.



Keď sa človeku ani žiť nechce...

16. května 2011 v 19:31 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
A ten nadpis myslím smrteľne vážne.

Všetko o mužoch aneb kto povedal, že divadlo nemôže byť zábavné? Zastreliť!

8. května 2011 v 19:56 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Kto chce vidieť prečo dvaja naši spolužiaci odišli z divadla a učiteľka sa pohoršene ovievala, klik na pokračovanie :)



Unesená

29. dubna 2011 v 18:57 | pepenka5 |  Jednorázovky
Po mnohých sľubovaniach vám prinášam jednorázovku. Je trochu dlhšia ako obvykle a ten koniec je možno až príliš rýchly, ale mne sa to páči takto. Podľa mňa nie je potrebné to viac rozpitvávať, a ani sa mi veľmi nechce.
A o čom je? Bola som mierne inšpirovaná filmom 96 hodín o únose dievčaťa, ale tí, čo ho nevideli, nebudú o nič ukrátení. Jednorázovka je o unesenom dievčati, ktoré sa jedného dňa prebudí v cudzom dome a.... no, nebudem prezrádzať, prečítajte si. Mimochodom, riadky písané kurzívou sú po albánsky, vôbec si to nemusíte prekladať, ale keby ste sa nudili, môžete, preklad dáva zmysel :)
P5

Krúžkovacia mánia

15. dubna 2011 v 21:23 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
No, môj život je v poslednom čase "super". Začala som chodiť na doučko k babe, čo chodila tiež na obchodnú bilingválnu - teraz je vysokoškoláčka. Dnes som bola na druhej hodine a odteraz má skúškové, takže do jún/la sa mi vôbec neozve.
Predvčerom som bola na zápise. Predomnou stáli štyria ľudia s deťmi. Dve mamy s dcérami, ktoré sa zjavne poznali - prvá z nich tam bola 10, druhá minimálne 15 minút. A to išli iba na zápis! Potom šla matka so synom, tí sa vybavili o trochu kratšie, potom žena s mačacími očami. K tej vám niečo poviem. Ona mala vážne zvláštne hnedé oči. Teda, farba bola hnedá, ale keď som sa na ne pozrela, pripadali mi zelené a svietiace v tme ^^
A potom sme šli my. Zistila som to, prečo tam ľudia trávali veľa času. Ale po poriadku. Prišla som do miestnosti a tam sedí riaditeľka so zástupkyňou. Dá mi papierik, nech zakrúžkujem. Tak fajn, krúžkujem. ,,Riadna telesná.... etika.... francúžština" a podám jej papier naspäť. Vyválí na mňa oči:
,,To už si vyplnila?"
,,Áno," poviem. Bola som fakt šokovaná, čo to tým ľuďom toľko trvalo. Aj keď, viem si predstaviť ako sa tam matka s dcérou museli hádať. Ja som moju mamu na to, že zakrúžkujem "etika" pripravovala veľmi dlho. Asi tam od prvého svätého prijímania :D Takže to prebehlo asi tam že:
,,Etika alebo náboženstvo?"
,,Náboženstvo." Mama.
,,Etika." Ja. A ja som bola tá, čo držala pero a krúžkovala, takže je jasné, čo vyhralo. Ale späť k riaditeľke.
Pozrie sa na papierik.
,,Francúžstina?"
,,Hej. Radšej by som mala španielčinu..."
,,Ty si zo Serede?"
,,Nie."
,,Všetci ľudia, čo chceli španielčinu boli zo Serede."
,,Ja nie."
,,Aha."
Úžasný rozhovor, viem. Potom sa to nejak rozbehlo a riaditeľka odomňa stihla vymámiť sľub, že im neutečiem do deviateho ročníka, aj to, že druhá manželka otcovho bratranca je učiteľka na našej škole. Potom sa ma spýtala, či som teda príbuzná s "XXX XXXX" Povedala som, že neviem kto to je, ale nakoniec som zistila, že dcéra otcovho bratranca (z prvého manželstva) bude moja učiteľka. Na chvíľu som sa potešila, ale vraj sú učiteľky prísnejšie k svojej rodine medzi žiakmi. Takže uvidím. Ja vlastne ani neviem, či ma niekedy videla, pravdepodobne nie.
Inak, 14.4. mal môj hafano jeden rôčik. No neviem, že by nejak psychicky dospel, to naopak...
Momentálne mám rozpísanú jednu jednorázovku o únose. Bola som inšppirovaná jedným filmom. Pôvodne som ju chcela zverejniť hneď na druhý deň po tom filme (začala som ju písať hneď po záverečných titulkách). Ale nejak sa to pomotalo a momentálne bol ten film asi pred dvomi týždňami. Nemám si počkať na ďalšie vysielanie o rok? :)

Prijímačky aneb Stredoškoláčka? aneb Obchodná akadémia očami stresovaného žiaka so stiahnutou riťou

1. dubna 2011 v 18:48 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Od začiatku :)

Mala som dohodnuté, že ma odvezie moja teta - ona má totiž nové auto, ktoré na cestách nedrncá ako to naše a okrem toho moja teta je z našej rodiny taký "kľuďas". Dohodli sme sa teda na tom, že mama ma odvezie k tete, teta ma odvezie ku škole a ďalej pôjdem s mamou. Ale, samozrejme, už v rodine to máme, že sa všetko poserie.
Ráno sme trochu meškali a moja teta ešte ani auto nevytiahla - tak nakoniec som šla s mamou v odrncanom aute, pričom celý čas nadávala. Ja som mala ešte zalepené oči (vstávala som o šiestej!) a môj žalúdok na tom tip-top tiež nebol. Nestihli sme začiatok, takže som proste iba ostala šokovaná, keď som sa zrazu ocitla vnútri.
Bola tam nejaká žena (od rodičov nás oddelili) a tá povedala, nech si nájdeme svoje meno v papieroch a pozrieme si číslo triedy. Zoradení sme boli podľa priezviska, mne pripadla učebňa 111 S. Už z toho čísla je jasné, že tá škola je veľká. Opýtala som sa tej ženy, že kde je tá učebňa a ukázala mi smer.
Smer to bol dobrý, ale polhodinu som blúdila. Keď mi ukázala smer, predpokladala som, že blízko budú dvere. Ale neboli - musela som prejsť po veľkej chodbe, dvakrát zabočiť a potom trikrát po schodoch - a ešte raz zabočiť a na koniec chodby, pričom tie učebne boli očíslované tak trochu huj-buj. Nebola som tam jediná šuchtavá, žena bola rodená navigátorka - všetci sme boli stratení. Ale nakoniec som sa našla.
Keď som vošla do učebne, sadla som si na prvú stoličku a poobzerala som sa - v učebni nás bolo zatiaľ asi šesť a nikto mi tam nebol sympatický. Už od pohľadu som videla, že by som si s niektorými nerozumela - ja viem, že by sme nemali súdiť podľa vzhľadu, ale čo si pomyslieť o babe, ktorá tam dojde v rozgajdanej mikine, slúchatká v očiach, slnečné okuliare aj vnútri a v ruke Iphone , ktorý snáď ešte ani nevydali? To bola jasné "dcérka boháčov".
Po chvíle prišli ďalší a keď nám tam bolo asi 10 - 15, prišli učiteľky a na tabuľu napísali aktuálny čas a čas, kedy musíme skončiť. Začali sme tým najhorím - matikou.
Príklady som si najprv prečítala, ale rozumela som asi jednému - a ten som nevedela vypočítať. Skúšala som tie divné čísla násobiť, deliť, mocniť - a najkrajší výsledok som tam napísala. A aby to bolo ešte lepšie, hodiny nefungovali. Vážne - sekundová ručika sa vôbec nepohla za celý deň. Takže sme prakticky iba tipovali, koľko času nám ostáva.
Keď zahlásili, že máme zložiť perá, bola som trochu spokojná. Vedela som, že budem mať väčšinu zle, ale niečo som tam napísala. A to som v triede najlepšia z matiky. A najviac ma zarazilo, že keď sa opýtali, či to bolo ťažká, všetci povedali, že to bolo ľahunké.
Keď som vyšla na chodbu, vďaka mojej nesmiernej šikovnosti som zrazila nejaké dievča na chodbe - aké bolo moje prekvapenie, keď som v nej spoznala babu, s ktorou som bola v siedmej triede na lyžovačke. Chvíľu sme sa rozprávali a potom sme zaliezli do učební (ja som podľa priezviska M a ona K - mali sme rozdielne učebne). Začala slovenčina.
O tej som si už od začiatku myslela, že ju "dám". Otvorila som to a proste som iba písala a písala - prešlo asi päťnásť minút a ja som to mala hotové a skontrolované - a niektoré ešte boli len na druhej strane zo štyroch. Celú hodinu som tak otrchu iba čakala, kedy skončia. Zo slovenčiny som mala dobrý pocit.
Potom opäť prestávka a mne začalo byť trochu zle. Zavolala som mame, nech mi prinesie tabletku. Keď som po desiatich minútach našla chodbu na ktorej som bola na začiatku, keď som hľadala svoje meno, videla som ju za zavretými dverami. Boli zamknuté. Vtom prišla ženská a vybafla na mňa, že máme zakázané sa stýkať s rodinnými príslušníkmi počas prestávok - ale keď som jej povedala, o čo ide, podala mi tabletku. Cestu som našla už ľahšie, už som bola tak trochu zvyknutá. Zle som odbočila iba raz a hneď som sa zbadala.
A potom začala anglina. Tá bola na dve časti - 15 minút text a informácie o ňom, potom sme to museli odložiť a robiť ostatné tri strany a k tej prvej sa nevrátiť. Počas angliny mi prišlo zle, takže som sa musela vypýtať opláchnuť. A učiteka za mnou (jedna tam, samozrejme, zostala). Neviem čo si myslela že som si na WC schovala, ale proste šla za mnou.
Keď som sa vrátila, bola som značne znevýhodnená - hlavne časovo, keď si uvedomíme že som stratila päť minút oplachovaním a desať minút presviedčaním samej seba, že ak sa neprihlásim, skolabujem.
Ale nakoniec som to tak nejako dokončila, hrdá sa seba, že som to stihla. Keď som si stretla s mamou, ešte sme sa opýtali jedného cmučkajúceho sa päťdesiatročného páru, kedy budú výsledky. Prišli sme neskoro, čiže sme nemali ani šajnu. A oni povedali, že ešte v ten deň o ôsmej hodine budú prilepené na dverách - a na druhý deň ráno na nete.
Keďže by som nemohla spať, rozhodli sme sa, že večer tam pôjdeme. Bola to síce zbytočná dlhá cesta, ale už som to vážne chcela mať za sebou. Keď sme tam prišli, zistila som, že tam nie sú napísané mená, ale iba hlúpučké číselká. Je to dosť blbé, keďže som si až tam nebola istá svojim číslom - predpokladala som, že mám číslo 92/A. Nebudem vás nejak napínať, aby ste nerolovali ďalej - mala som také číslo.
A teraz, samozrejme, som začala hľadať od vrchu. Skromná práve nie som, to je tiež pravda. Ale tam od vrchu sa lepšie hľadá... Boli tam asi štyri papiere. Na prvom som nebola, na druhom som nebola, na treťom som nebola... V polovici štvrtého som to proste vzdala. Nemala som silu si to prejsť. Už som sa len pozrela na posledné miesto a pomyslela som si, že ten človek je šťastný.
Sklamane som sa otočila, ale potom som sa obrátila naspäť, aby som si pozrela, kto bol prvý. A nejakou náhodou mi oči padli na tretie miesto od spodu - 92/A! :)
Neviem, čo k tomu napísať. Možno to, že to vie celá moja rodina, (mama volala) celá dedina, (tety sa chválili) a ešte aj ľudia z prác všetkých ľudí v okolí. A samozrejme, moja matikárka. Ona je vlastne výchovný poradca a ja sa jej tak trochu bojím. Niekedy v piatom ročníku som kvôli nej chcela odísť zo školy - myslela som si, že ma nenávidí. Samozrejme, že viem, že ma má rada, ale proste ten obrovský rešpekt k nej ostal - nikdy by som si napríklad nedovolila odvrknúť jej. Hocikomu inému v pohode, ale jej by som sa bála. A zrazu dostanem k uchu zvoniaci telefón. Spýtavo sa na všetkých pozriem a vtom sa ozve moja matikárka:
,,Prosím?"
Ona bola totiž chorá - a ja som si hneď predstavila, že som ju zobudila, že jej je možno zle, možno vracala a ja jej teraz volám kvôli blbosti. Aj teraz keď na to myslím, je mi blbo. Ale tak som sa teda predstavila, povedala som, prečo jej volám. A trochu ma zarazila jej rakcia: Zagratulovala mi!
Dnes mi z obchodnej prišiel ďalší papier. Mám taký pocit, že tuším ôsmy. Písalo sa v ňom:

Riaditeľka obchodnej akadémie v Trnave ako príslušný orgán úodľa 5 ods. 4 písm. a) zákona NR SR 596/2003 o štátnej správe školstva..... a teraz asi 5 riadkov o odsekoch...
p r i j í m a
Vášho syna (dcéru) menom ** na denné štúdium od 01,09,2011 na Obchodnú akadémiu v Trnave študijného odboru ** obchodná akadémia - bilingválne štúdium (slovensko anglické)...

A teraz si to môžem rozmyslieť do 13.04.2011. Tak od ôsmej do tretej musím prísť s tým, že idem :)
Takže, som stredoškolák čoskoro stredoškolák :)

Dve tony šťastia, štipku logiky a to celé poliať litrami rozumu, prosím!

27. března 2011 v 12:43 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
No...
Teraz nemám ani kus času - ide tu o významný krok v mojom živote :) Odhodlala som sa nakoniec ísť na bilingválnu obchodnú - teraz, z osmičky. Prijímačky mám 29. marca, čiže teraz tento utorok. Budú vlastne tri testy, slovenský jazyk, anglický jazyk a matematika. Zo Slovenčiny sa vlastne ani nebojím - tá mi vždy išla, síce ju veľmi nemusím, ale zrejme to bude krúžkovacie - tie typy mi idú najviac ;) (a komu nie...)
Z anglického jazyka by som to tiež mala dať. Síce som si to ešte ani neotvorila, ale tak tu sa zrejme budem spoliehať na šťastie. Viem, že je to tupučké, ale keby niečo, mám ešte rok, nie? :)
Matematika... Fúha, a tu je ten problém. Zistila som, že si nepamätám ani učivo z minulého ročníka. Ak by som mala byť úprimná, ani učivá z tohto roka. A to nerátam také učivá že z 5. ročníka a podobne... Čo do riti je číslená os? :D
Inak, teraz som si všimla tému týždňa (výnimočne píšem priamo na blogu - nechce sa mi otvárať Word) - Trest Smrti. Myslím, že trest smrti by sa hodil človeku, ktorý má v utorok prijímačky a začne sa učiť v sobotu a to štýlom "Päť minút každý deň"... (To mám byť akože ja ;)
No nič, hlavne mi držte palčeky, prosím...
A za odmenu niekedy niečo aj napíšem :)

1. kapitola - Vyšetrenie

19. března 2011 v 14:57 | pepenka5
Priznávam sa. Chcela som zrušiť blog. Teda nie že chcela, ja som to prakticky aj urobila. Plánovala som prestať písať a začala som pomaly rozpisovať článok, kde sa s vami rozlúčim. Ale ja neviem... aj keď ma písanie už toľko neteší, ja som to proste nezvládla. Neviem, či je to touto poviedkou, ale proste keď som si prečítala prológ, do očí mi vstúpili slzy a ja som si otvorila Word. A písala..... Tu je výsledok.

Info + prológ

27. února 2011 v 7:00 | pepenka5
Na začiatok by som vám chcela povedťa o začatí novej poviedky. Nebojte sa, nebude dlhá, skôr krátka. Tipujem to na takých 7 kapitol. Poviedku mám už dávno rozvrhnutú a pripravenú. Vlastne som ju chcela začať písať už keď som bola drobec. No veľmi dlho mi trvalo, kým som naštudovala všetky potrebné materiály. Viem, že to nikdy nebude presné, ale nechcela som písať absolútne bludy. Info a prológ v c.č. (Inak, toto je tuším môj jediný prológ, v ktorom sa už všetko začína diať a nie je iba na okrasu)

3.kapitola - Prenasledovaná, dolapená

20. února 2011 v 7:00 | pepenka5 |  Otrokár
Fajn, ďalší diel. A teraz sa aj niečo deje. Akcia tam dúfam, nechýba, aj keď vy to môžete vydieť inak. Dúfam, že sa vám to páči, pretože ja akčné scény veľmi písať neviem. Táto kapitola jevlastne prelomová, v ďalšej pôjde už o niečo iné. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Komentáre vítané :)

Kam dál