Říjen 2010

Devil's mission 2

30. října 2010 v 7:00 | pepenka5
Hádžem sem takú prázdninovú kapitolku - bude ešte jedna a potom epilóg :) Áno, viem, že je toto predposledná kapitola a nič poriadne sa nestalo, ale ja si nemôžem pomôcť, hrozne som ju hccela napísať :)

Chloe nešťastne hľadela na kôpku listov a upomienok od exekútorov, ktoré sa tam kopili už mesiace. Snažila sa nevnímať tú navrchu, ktorej obsah si vedela predstaviť - vyhadzujú ich z bytu. Z bytu, ktorý nazývala posledné tri roky domovom. A bolo jej jasné, že sa obdobie, keď mali strechu pod hlavou, končí.
Vždy to nebolo takto - pamätala si, že v dávnej minulosti bolo obdobie, keď boli všetci spolu, keď mala oboch rodičov a svoju milovanú sestru. No potom začal jej otec s hazardnými hrami a začalo to všetko padať. Hádky, bitky boli na dennom poriadku - boli väčšinou pre peniaze, ktoré začal otec prehrávať. Nešťastie sa kopilo a kopilo a všetko to vyvrcholilo, keď otec zahynul pod kolesami auta.
A ich šťastie sa zrúcalo ako domček z karát. Vtedy sa musela rozlúčiť s otcom, so svojim milovaným otcom a zostala sama, len s matkou a sestrou, vtedy ešte maličkou. A s niekoľkomiliónovým dlhom, ktorý im po sebe zanechal ako jediné.
Pred očami sa jej tiež vynoril Fred Jenkins - právnik hazardnej spoločnosti, s ktorým sa súdili. Z jeho samoľúbeho úsmevu ju vždy naplo. Šlo mu len jediné - postarať sa o to, aby jej rodina načisto stratila všetko, čo mala.
Už snáď nevládala plakať, mala pocit, že všetky slzy vyplakala už kedysi dávno a po nich zostalo len vyprahnuté peklo. Bezmocne sa napriahla a zhodila hromadiace sa zložky. Rozleteli sa po izbe a pomaly dopadali na zem.
Zaťala ruku v päsť a vybehla z izby. Prebehla okolo matky, zúfalo sediacej na chladnej zemi; prebehla cez otvorené dvere von; von do neľútostného sveta, ktorý čakal len na ňu..
Bežala ďaleko, veľmi ďaleko, ale bolo jej to jedno kam. Želala si, aby to mohla zmeniť, aby mohla zmeniť svoj neľútostný život. Zatínala ruky v päste a ani si neuvedomovala, že jej z očí pomaličky vytekajú slzy. Necítila nič, ani to teplo, tečúce jej po lícach.
Nedokázala sa upokojiť, nohy ju neposlúchali a viedli ju tam, kam nechcela. Nič nevidela, oči mala zahmlené a telo sa jej otriasalo v zúfalých vzlykoch. V mysli sa jej vytvárali obrazy - ona, malá šťastná a teraz, zlomená troska, ktorá nemá nič...
Cítila trávu, obtierajúcu sa o jej nohy, keď vtom sa jej celý svet zatočil akoby v špirále. Matne si uvedomovala, že sedí na niečom studenom, drevenom, že v duši cíti zvláštne prázdno, akoby tam chýbal celý jej život... Akoby sa znova narodila s tým, že nepozná zlobu sveta, že nepozná bolesť, ktorú tam zažila. Pred očami mala zahmlené, pomaly sa jej vyjasňovalo.
Videla pred sebou muža, oblečeného v čiernom, s chladným, no aj tak ľútostivým pohľadom. Sedel za dubovým stolom, na ktorom bolo veľké čierne tlačidlo.
,,Chloe Monteresová, je tak?" spýtal sa bezfarebným hlasom.
,,Áno," odpovedala, no mala pocit, akoby to nepovedala ona, ale nejaké stvorenie v jej vnútri. Jej chlad znel bezvýrazne, takmer chladne, ani stopa po bolesti, ktorú prežívala.
,,Nachádzaš sa v zložitej situácií, Chloe," pokýval muž hlavou.
,,Kto ste?" prehovorilo za ňu niečo, takmer si neuvedomila, že otvára ústa.
,,To teraz nie je dôležité. Dôležitá je bolesť, ktorú prežívaš."
Oči sa jej doširoka otvorili.
,,Čo vy o tom viete? Čo viete o mojom zničenom živote?" výčitka v jej hlave bola ľahko počuteľná.
,,Všetko, Chloe. Sledujem ťa už dlho, som si istý, že ty si tá, ktorá môže dostať voľbu."
,,Voľbu?"
,,Tvoj život nie je stratený, jediné, čo potrebujete, sú peniaze, však? Peniaze, aby ste si mohli dovoliť lepší život, zaplatiť dlhy. A ja tie peniaze mám, Chloe, a som ochotný ti ich dať." Zohol sa a vytiahol niečo, čo Chloe predtým nevidela - malý, pochrómovaný kufrík. Položil ho na stôl a otvoril ho. Boli v ňom bankovky, úhľadne previazané, zviazané gumičkami. Toľko peňazí v živote nevidela.
,,Je ich presne desať miliónov, Chloe. A môžeš si ich nejať, ak si ich zvolíš. To, čo máš pred sebou, to čierne tlačítko, ti môže okamžite dať do ruky tieto peniaze."
Chloe sa bez premýšľania natiahla za tlačítkom.
,,Avšak," ozval sa muž.
Chloe vydesene mykla s rukou.
,,Ak ho stlačíš, zomrie na svete jeden človek. Si aj tak ochotná to stlačiť?"
Chloe si neuvedomila ako, vyskočila na nohy a náhlila sa k dverám. Už keď sa k nim blížila, mala taký pocit, a keď stlačila kľučku, potvrdilo sa to. Dvere boli zamknuté.
,,Mám tu aj kľúč," ozval sa muž a vytiahol zo saka veľký železný starodávny kľúč. ,,poď preň a môžeš odísť."
Chloe sa s váhaním k nemu priblížila a načiahla ruku za kľúčom.
,,No nič sa nezmení. Vrátiš sa presne tak isto,
chudobná a s problémami. Nič to nevyrieši. Budeš žiť presne taký istý život, jediné, čo sa zmení, bude jediná spomienka v tvojej mysli."
Chloe si zahryzla do pery. Pred očami mala obrazy, ktorým sa nedalo odolať. Ona, s matkou a sestrou, ako šťastne žijú, ako odovzdáva peniaze Fredovi Jenkinsovi, ako môže žiť život, ako všetci v jej veku...
,,Ale veď môžem zabiť kohokoľvek, aj malé dieťa!" vykríkla niečo, čo jej už chvíľu zhrýzalo srdce. Muž sa posmievačne usmial.
,,Áno, ale to dieťa môže umrieť aj tak. Ľudia umierajú, Chloe. Každú minútu umrú stovky ľudí, tomu nezabrániš... Kým sme sa rozprávali, umrelo množstvo ľudí. A množstvo sa zase aj narodilo. Je to kolobeh života, tomu nezabrániš. Aj tak všetci umrieme, každý z nás prejde smrťou - tak čo je to jeden človek navyše k tým, čo práve teraz zomreli?"
,,Ale... to len tak zomrie?"
,,Samozrejme, že nie," uškrnul sa muž. ,,pravdepodobne zomrie pri zrážke, prejde ho auto, alebo niečo také."
,,Jeden jediný?" predralo sa jej na jazyk. Pohľad nevedela odrhnúť od zelených bankoviek, nevedela ich odtrhnúť od pohľadu v jej mysli, ktorý jej ukazoval život, aký by bola šťastná. Ale jej srdce jej stále našepkávalo, že môže zničiť život niekomu inému...
Muž sa natiahol za kufríkom a chcel ho zavrieť. Chloe natiahla ruku, aby mu v tom zabránila.
,,Čo to robíte?" spýtala sa.
,,Času si mala dosť, prosím, vráť sa naspäť na svet k svojmu nešťastnému životu," povedal bezfarebným hlasom. Chloe natiahla ruku a skôr, ako si to stihla rozmyslieť, buchla dlaňou po čiernou tlačítku. Ozval sa tichý zvonček, ktorý jej pripadal ako umieráčik.
,,Zabudol som sa ti predstaviť," povedal hrubým hlasom. Zrazu sa jej zdal akoby väčší, mocnejší, jeho prítomnosť jej vyrážala dych. ,,moje meno je Diabol a teraz ma vidíš v plnej podobe."
Oči sa jej hrôzou zväčšili a z úst sa jej vydral nemý výkrik. Po tvári jej začalo tiecť niečo lepkavé a teplé; prešla po tom rukou a zistila, že je to krv.
Nemala síl ani vykríknuť. V očiach sa jej zračila hrôza, bolo jej na omdletie.
,,Čo?" skúsila neveriacky.
,,Obetovala si pre peniaze život nejakého človeka," pokrčil Diabol plecami. ,,vybral som si tvoj život. Povedal som, ten človek zomrie pri nehode. Ty to nevieš? Nevieš, tam si bežala tesne pred tým, než som ťa sem zavolal? Bežala si k diaľnici. Zabilo ťa auto. Si mŕtva."
Si mŕtva...
Tie slová jej zneli v ušiach ako poplašné zvony.
,,Ale neboj sa, si len jedna z mnohých, ktorý umreli vedno s tebou."
,,Keby... keby som si zvolila... inak..." ťažko zo seba vydrala, pretože celé telo jej oťažievalo.
,,Keby si si vybrala inak? Neviem. Skúšal som takto milióny ľudí a všetci si vybrali to isté čo ty. Takže nie si jediná. Teraz choď tam, kam patríš."
Rukou kývol k masívnym dverám, ktoré sa mi objavili za chrbtom. Jej telo sa pohlo samo od seba, aj keď sa z posledných síl snažila, aby sa vzoprela.
,,Ideš tam, kam patríš, do Pekla. So mnou." Odpovedal na jej nevyslovenú otázku. ,,a tu máš niečo, čo si si sama zvolila!" zakričal a hodil jej do ruky kufrík s peniazmi. Takmer cítila, aký je ťažký, keď sa jej ruky vystreli a chytili ich. To neboli jej ruky, nebolo to jej telo, ktoré chytilo kufrík, ktoré otvorilo mahagónové dvere a vošlo do večného zatratenia pre najväčší ľudský hriech - Chamstivosť.

Devil's mission 1

22. října 2010 v 6:45 | pepenka5
No tak túto kapitolku som mierne... pokazila. Keďže som najpr napísala druhú a až potom túto, tá druhá je ďaleko lepšia. Nuž, pretrpte to, prosím :)

Devil's mission 1

Fred Jenkins zhrnul všetky papiere na jednu kôpku a pobúchal ich o stôl, čím ich zarovnal. Pretiahol sa, hoci na ňom únava vôbec nebola vidieť, mal pocit, akoby umieral. A to aj napriek trom kafé, ktorá dnes už vypil. Jeho pozornosť bola značne oslabená, matne si pamätal prípad, ktorý práve čítal. Čosi o znásilnenom dievčati...alebo chlapcovi? To si už nespomínal.
Všetky prípady iba podsúval ďalej, svoj život momentálne zasväcoval iba jedinému - Monteresovcom. Do toho prípadu bol zamočený už od začiatku - jednoduchý model hazardných hier pod pokrývkou skrýval obrovskú špinu, ktorá nikdy nemala byť odhalená,. No stalo sa - Jake Monteres do všetkého pchal svoj veľký, mierne zakrivený nos a teraz na to doplatil. Keby to neurobil, mohol teraz žiť a jeho rodina by nikdy nemala také problémy.
Fred si na to veľmi živo pamätal - prišiel za ním jeden z jeho vážených klientov s tým, že potrebuje zruinovať niekomu život. Bol na správnej adrese. Fred bol na to odborník. A samozrejme, že sa mu to aj podarilo.
Sám ani nevedel ako, podarilo sa mu dotlačiť otca štvorčlennej rodiny do kasína. A z toho už nebolo žiadneho úniku. Klasický prípad - najprv bolo pár drobných výhier a potom to šlo z kopca, nakoniec to dospelo k bodu, aký Fred potreboval.
V tej chvíli nevedel, či to zasiahol Boh, v ktorého neveril, alebo to urobil jednoducho jeho klient, no nech to bolo akokoľvek, sedemnásteho mája tohto roku Jake Monteres zahynul pod kolesami auta. Tajomstvo bolo zachované, no od klienta dostal ďalšiu úlohu, zruinovať celú rodinu, ktorá po Jakovi zostala.
Nikdy sa vlastne nezamýšľal nad tým, čo robí, či to je dobré, alebo zlé, robil to proste len preto, že za to dostával veľké peniaze. A on mal rád veľké peniaze. Boli jeho životom.
Ostatní ľudia boli iba prostriedkom, vďaka ktorému bohatol, obyčajné schránky, ktorými keď potrasie, vypadnú peniaze.
Postavil sa zo stoličky a prešiel k trezoru. Jemne ho pohladil rukou tak, ako to mal vo zvyku. On bol jeho veľký miláčik, niečo na čo sa díval každých pár sekúnd a vždy mu to zlepšilo náladu. Nastavil číselný kód a otvoril ho. Bol v ňom pochrómovaný kufrík. Otvoril ho a rukou prešiel po bankovkách, zviazaných v úhľadných zväzkoch. Jeden zväzoch vytiahol a začal sa prehŕňať v jednotlivých bankovkách, pričom silno nasával ich vôňu. Miloval ju - vôňa peňazí, vôňa moci.
Keď ju cítil, takmer cítil na končekoch prstov chvenie. Mal pocit, akoby stačilo natiahnuť ruku a on si mohol kúpiť čokoľvek - čo bola vlastne aj pravda. Peniaze vládnu svetom, o tom nikto nepochybuje. A vládli aj Fredom samotným. Videl v nich nielen obživu, ale aj životný cieľ, lásku, niečo, čo ho vnútorne napĺňalo.
Vtom sa ozvalo zaklopanie. Fred sa strhol, vrátil bankovku do kufríku a zabuchol dvere trezoru. Až potom sa ozval:
,,Ďalej."
Dnu opatrne strčila hlavu jeho sekretárka.
,,Pane, máte telefón," začala bojazlivo a poškuľovala po ňom. Nevedela, akú má dnes náladu - ak ju mal zlú, nemal problém jej otrieskať hlavu o stenu.
,,Kto volá?" zavrčal na ňu nevrlo. Nemal ju rád, tá predchádzajúca bola oveľa lepšia. No tá sa...zranila na lyžovačke, ako ju presvedčili jeho peniaze. Vedel s ľuďmi perfektne manipulovať - nejeden človek mu tú schopnosť závidel. Stačilo mu jedno slovo a mal v hrsti to, čo chcel. Čo, samozrejme, využíval stále.
,,Pýtala som sa, no ten muž zvesil."
Stuhla mu krv v žilách.
,,Ty krava!" zareval. ,,to bol dôležitý klient, ktorého meno sa nikto nemôže dozvedieť!" od úst mu prskali sliny. Spakruky jej vrazil, až sa jej hlava zavrátila dozadu. No bolo mu
to v podstate jedno. Vzal si čiernu koženú bundu z vešiaka a vybehol z firmy.
Takmer cítil, ako mu krv pulzuje
žilách.
Vybehol z kancelárie, pričom zrazil asi dvoch ďalších ľudí. Odsotil ich na stranu a ďalej utekal. Vybehol z budovy na jasné svetlo, pričom zúrivo zatínal zuby. Tá krava... on ju... zabije ju, rozštvrtí! Periférnym videním spozoroval, ako sa k nemu priblížil muž v obleku. Chcel ho odsotiť z cesty, no muž bol rýchlejší. Fredovi zlosť spomalila všetky pohyby, takže sa spamätal až keď sa mu pri uchu ozvala hlasitá rana, pripomínajúca výstrel.
Chcel na muža zarevať, no celý svet sa mu zatočil. Padol na kolená a cíti, ako z neho hnev vyprcháva. Takmer si ani nespomenul, prečo bol vôbec nahnevaný. Sekretárka niečo
urobila? Alebo bolo niečo iné? Na stehnách ho začala studeniť tvrdá stolička.
Zmätene sa obzeral okolo seba, no videl len biele steny. Pred ním bol tmavý stolík s veľkým čiernym tlačidlom. Nechápal to. Pred ním sa objavil zvláštny muž, oblečený v čiernom. Vyzeral bohatý. Vo Fredovi sa prebudila chamtivosť - omráčili ho, aby si mohol vypočuť ďalšiu prácu?
,,Fred Jenkins, je tak?"
Chcel niečo odseknúť, no potom počul v ušiach šušťanie veľkého balíku peňazí.
,,Áno, pane, je tak. Čo potrebujete, pane?"
Muž sa zasmial neúprimným smiechom.
,,Čo potrebujem? Myslíš sa tie hlúpe objednávky, ktoré robíš? Nič také nepotrebujem."
Vo Fredovi sa päť prebudila zlosť. Nechápal, načo je potom tu. On chcel peniaze, nie nejakého divného muža, ktorý mu ich nedá. Rázne sa postavil, až sa stolička prevrátila, a dlhými krokmi prešiel k dverám. Rázne ich potiahol, no ozval sa zvuk, ktorý z duše nenávidel - dvere boli zamknuté.
,,Mám tu kľúč," povedal muž a zamával starodávnym kľúčom. Fred prešiel rýchlymi krokmi k mužovi, vytrhol mu kľúč z ruky a náhlil sa k dverám, Tesne pred tým, ako vložil kľúč do zámky, sa muž ozval.
,,A desať miliónov."
Fred sa otočil a na stolíku videl pochrómovaný kufrík, ktorý veľmi pripomínal ten jeho. Len hodnota peňazí sa zmenila - bolo to oveľa viac, ako dostal za všetko, čo doteraz vykonal.
,,Za čo?" spýtal sa podozrievavo, nespúšťajúc zrak z úhľadne zoradených balíčkov. Jeho ruka sa mykala, aby po peniazoch siahla. Akoby kričali, aby si ich vzal.
,,Za stlačenie tlačidla," povedal muž a ukázal rukou na veľké čierne tlačidlo. Freda omráčila vidina peňazí, rýchlo natiahol ruku za tlačidlom. Muž ho zarazil.
,,Avšak," pokračoval. ,,ak to stlačíš, umrie na svete jeden človek."
Fredovi nebolo viac povedať.
,,Ľudia umierajú stále, nie?" povedal myknúc plecami. ,,prečo by to malo byť 'avšak'?"
Nedbajúc na mužov pohľad, natiahol ruku, poriadne sa ani nedívajúc, toľko ho oslepili tie peniaze, a stlačil tlačidlo.
Muž sa zatváril veľmi spokojne.
,,Vieš vôbec, kto som?" spýtal sa ho.
,,Nie a ani ma to nezaujíma," odvetil Fred. Zobral do jednej ruky kufrík, v druhej zvieral kľúč. Vôbec si nevšímal mužov spokojný pohľad a letmý úsmev. Podišiel k dverám a chcel do nich strčiť kľúč, keď vtom zmizli.
Vedľa neho sa opäť ozval zvuk, ktorý počul, keď sa sem dostal. Až sa mykol, toľko to pripomínalo výstrel. Po krku mu začalo niečo tiecť.
Siahol si tam a pozrel sa na ruku.
Akoby zdrevenel.
Ruka bola celá od krvi.
Kufrík mu akoby ťažel a spadol na zem. Nemohol ovládať svoje telo, tak sa preň nezohol. Nechápal to.
Znova si siahol rukou na krk, no nič sa nezmenilo. Cítil, ako mu po krku stekala krv. Chcel vykríknuť, no akoby stratil hlas.
,,Ten človek, čo umrel, si ty, Fred. A ja som Diabol. Poď so mnou."
Fredove oči sa rozšírili hrôzou.
,,Kam?" vydal zo seba slabým, piskľavým hláskom.
,,Do pekla. Tam patríš."

Prológ

17. října 2010 v 11:14 | pepenka5
Celý čas, čo som nepridávala, som usilovne písala kratučkú poviedku, torá sa vám, dúfam, zapáči. Toto je prológ, tak si ho užite :)

Prológ
Svet je skazený, akoby to nevedel.
Hovoria to všetci, všetci tí, čo sa hrajú na prorokov a smiešne hovoria, že svet je zlý, skazený, nikto nemyslí na druhých a podobne. Vlastne nikdy nevedel, odkiaľ to majú. Z časopisov, sledovali iných v električke, alebo odkiaľ, preboha?
Iba on to vedel dokázať na vlastnej koži. Za svoj dlhočizný život, ktorý bol desaťkrát dlhší ako ten ich, veľmi dobre vedel, že ľudia sú skazení. Bola to jeho práca, rozprávať sa so skazenými ľuďmi. Pracoval s nimi denne. Pod rukami mu prešli milióny chamtivých ľudí, ktorí nemyslia na druhých, ale iba na seba a na svoje potreby.
A on mal potom už iba jednu úlohu - trestať ich. Najprv si ich vysliedil, zhodnotil, a keď sa dostali do situácie, v ktorej ich potrebovať mal, začal pomaly uťahovať slučku lana okolo ich tela, až ich napokon chytil do svojej moci.
A od neho niet úniku - to vedel každý, kto aspoň trochu tušil, čo je zač. Ak sa k nemu raz niekto dostane, nemá možnosť na návrat, môže len zúfať, prečo neurobil to a ono, keď sa nachádzal v rozhodujúcej chvíli... Možno by ti niektorí aj urobili, ale on mal jedno veľké šťastie.
Vedel ohromne manipulovať s ľuďmi, vedel, čo im má zaspievať do ucha za pesničku, aby robili presne to, čo chcel. Stačilo povedať pár premyslených slov, ktoré nešťastníka zasiahli priamo na citlivé miesto a - bum! - mal ho. Bol v jeho spároch. No, samozrejme, nikdy by ho nebol presvedčil, keď by aspoň polovica tela toho človeka nebola naklonená k jeho možnosti, k nesprávnej možnosti.
Ešte nikdy sa nikto nerozhodol tak, ako mal. Teda, ako nemal, veď jeho prácou bolo, aby sa tí ľudia rozhodli zle! A vždy sa tak rozhodli. Pre zlobu v ich srdci. Nikdy, ešte nikdy od neho nikto neodišiel, nikdy nestretol niekoho s čistým srdcom, kto by ho dokázal premôcť, kto by sa dokázal vymotať zo sietí, ktoré okolo neho nenápadné obmotával.
Ľudia boli proste slabí.
Slabí a mali v srdci zlo, ktoré mal v srdci aj on. Preto sa k sebe tak dokonale hodili - oni zlí, chamtiví ľudia bez štipku súcitu, so zlom v srdci, a on, ktorý predstavoval zlo samotné. Bol predsa Diabol.

1. kapitola - Deň pred narodeninami

10. října 2010 v 12:04 | pepenka5

1.kapitola - Deň pred narodeninami

EDIT: Pridané glosy od mojej manželky, Lai. A ešte pár viet dodaných mnou.

Upozornenie: Sirius je naozaj, ale naozaj mŕtvy!!! (Nehovor, fakt?) Harry ide do šiesteho ročníka (Dôležité upozornenie. A veľmi! Len keby sme to už niekoľko rokov nevedeli... Teraz to už nie je tak emotívne).
Stručný dej s chybami, ktoré štvú Pepenku a Lai ich má asi u prdele: Harry nastúpi po nepekných letných prázdninách u tety a stýka a načo je tu to "a"? na Rokfort do šiesteho ročníka. No predtým nájde svojho posledného príbuzného (óóó, prekvapivo ešte iného - ktorého by mal mať - okrem Dursleyovcov a Siriusa). A zistí, že je veľmi mocný čarodejník vďaka tomu, čo včera zjedol na raňajky... (Som debil, alebo to nechápete aj vy?)
ENTER, ktorý musela spraviť Pepenka, prosím pekne!  Áno, musela som si namáhať ukazováčik! Žiadam odškodné.
Bol krásny deň, slnko už bolo vysoko na oblohe a osvetľovalo celý svet (Nemyslím si, že celý. Pri rotácií zeme okolo svojej osi typujem, že tak cca polovicu sveta. A keď zoberieme do úvahy, že nie všade je krásne slnečno...).
Zrazu sa v útulnej izbe zobudil normálny chlapec. Na prvý pohľad úplne normálny chalan, no v skutočnosti to bol normálny čarodejník. O pár dní 16 (milujem číslovky v texte) ročný čarodejník, ktorému rodičov zabil nenormálne normálny čarodejník, ktorého sa všetci boja - Voldemort. (Dve vety, trikrát slovo čarodejník a stopäťdesiat krát slovo normálny) Po tej osudnej noci, keď sa ho pedofilný Voldemort pokúsil znásilniť, ale Harry sa bránil, tak sa rozhodol ho zabiť, mu ustala (he?) na čele jazva v tvare blesku, podľa ktorej už každý, kto ho uvidí, s výnimkou slepcov, samozrejme (možno ich na to upozorní slepecký pes, nie?), hneď vie, že je to Harry Potter (Rekord - šesť chýbajúcich čiarok v jednej vete). Harry Potter - výherca reality show Vyvolení. Len on jediný môže svet zabaviť hlúposťami, bez pomoci Temného pána (Voldemorta).
Otvoril oči, najprv nahmatal na nízkom bielom nočnom stolíku použitý kondóm, potom konečne aj svoje ružové okuliare s vygravírovaným obrázkom Hello Kitty a nasadil si ich na nos. Ihneď bol svet jasnejší - veď logika. Keď sa porozhliadol po izbe, zablúdil pohľadom na hodiny visiace na stene a zistil že je 6:38. Jeho strýko a teta vstávajú okolo siedmej, takže mal ešte čas dopozerať si porno, než naňho začnú kričať, aby spravil dorobil raňajky. Zodvihol sa z vyhriatej postieľky a prešiel pomalým krokum (dumdum) ku skryni, odvodenej podľa vybraného slova skryť, ktorá sa nachádzala kúsok od dverí. Obliekol si rifle, jediné, ktoré nemal po bratrancovi Dudleym
(Enter, tu nemáš byť!), ale po jednej z jeho tiet
veľmi dlhú modrú mikinu. V kúpeľni vykonal "rannú hygienu" (porno predsa len nestihol, tak si to musel nejak vynahradiť) a vydal sa po schodoch do kuchyne. Keď otvoril dvere, ktoré viedli do kuchyne, započul (?!) kroky. Keď sa obzrel, uvidel, (že sú tu aspoň dve čiarky dobre)(tu patrí medzera)že zo schodov schádza jeho teta Petúnia. Tá ihneď, ako ho zbadala, sa zamračila a pokračovala do kuchyne. Harry teda pokračoval za ňou.
,,Dorob tú praženicu (DOROB? Ak práve vstala, kto ju začal robiť? Domáci škriatok? Možno jeho druhá teta...Tá mŕtva?)! Ja si idem ešte niečo urobiť do izby (bez detailov, prosím)," zakričala naňho teta Petúnia hneď ako vstúpil dnu. Petunia (to je zas kto? To je, prosím pekne, jej dvojča. On má totižto dve tety - Petúniu a Petuniu.)(tu tiež patrí medzera)odišla do spálne, kde ešte spal jeho strýko Vernon s jej dvojčaťom a on sa pustil dokončovať raňajky, ktoré jeho teta nedokončila a vlastne ani nezačala. Keď dával praženicu na taniere počul, ako niekto beží po schodoch smerom do kuchyne. O pár sekún ("d" zajačalo a zdrhlo) sa dvere rozrazili a dnu vošiel jeho bratranec Dudley.(A vy viete čo? Kašlem na to. Čiarky už NEOPRAVUJEM! Och, jaká milá - nechať to na mňa! Kašli na ne)
Usadil sa pri stole a Harry pred neho položil tanier s raňajkami. Ten hneď ako ho uvidel sa s pohľadom besného psa usmial a pustil sa do raňajok ako prasa. Harry si k nemu prisadol, snažil sa na neho nepozerať a začal jesť. O chvíľu do kuchyne prišli aj jeho strýko a teta - druhá teta sa tvárila, že neexistuje (chápte: šla si dať šlofíka). Harry ako pekne vychovaný, naoko nomálny, chlapec pozdravil a umyl taniere
(No tak táto veta ma fakt dorazila. A nie len teba.). Keď sa potom (po čom?) jeho strýko, jedna teta a Dudley presunuli do obývačky k televízoru, sa on odobral do svojej izby dopozerať porno.
Posadil sa na posteľ, znova sa vykašľal na sledovanie porna a otvoril si album s erotickými fotkami, ktorý mu dal v 1. ročníku Hagrid.
Pozeral si s vypúlenými očami erotické fotky nielen rodičov, ale aj svojich najlepších kamarátov Rona a Hermionu. Už sa na nich veľmi tešil. O dva dni bude mať narodeniny. Konečne bude mať 16 rokov (a čo je hlavné: konečne sa blíži koniec tejto kapitoly! To bude našťastie ešte skôr ako šestnáste narodeniny). A na ďalší rok bude už plnoletý čarodejník a bude to môcť robiť legálne (dvojzmysel, ľudkovia. To, že sex je legálny od pätnástich Harry nevie. Našťastie. Všetky susedky ďakujú.). Na obed zase pomohol tete dovariť (prečo mám taký pocit, že Petúnia niečo načne a potom to nechá na Harrym? To mu to mala dať uvariť celé, nie?)(tu tiež patrí medzera)a keď sa najedol sa vybral do svojej izby. Vyčistil Hedvige ogrcanú klietku a začal si písať esej pre profesorku McGonagallovú (tak sebe alebo McGonagallovej?). Už sa nemohol dočkať nasledujúceho rána keď bude mať narodeniny (a ja že narodeniny má mať až o dva dni. On je tak očarovaný tým pornom, že si pletie, kedy bude mať narodeniny). Po dopísaní eseje sa prezliekol, umyl a s úsmevom na perách si ľahol do postele. Po pár minútach zaspal pokojným spánkom. Znova sa mu sníval ten istý sen - on bol seme a Ron uke... Niečo podobné sa mi snívalo pred dovmi dňami, ale nebolo to o Harrym a Ronovi... Aj mne...
Bodka na záver:
Keďže som sa niekde dozvedela, že JKR chce písať ďalšieho Pottera (namiesto toho, aby začala písať niečo nové, alebo si našla seroznu prácu, radšej bude robiť niečo, za čo cash dostane. A poriadny), rozhodla som sa, že oprášim v záložkách priečinok Glosy. A našla som tam tento skvost. Zatiaľ sa iba rozbieham, takže dúfam, že časom bude to glosovanie lepšie.
Ďalšia bodka na záver, tentokrát od Laitte:
Keď som začala čítať tento glos od Pepenky, tak som dostala nehoráznu chuť to ešte raz oglosovať. Prosím, neukameňujte ma. Hlavne ty nie, Pepenka! Pravdupovediac, toto je môj prvý glos, tak snáď vám to stálo aspoň za fajku (dymu, vy zvrhlíci!). Napadla ma moja obľúbená veta: Vyfajčime fajku mieru! Daj gate dole! (dobre, sú to dve vety)

Keby bola jeseň človekom, aneb uvažovanie o jeseni vo všetkých obdobiach môjho života

5. října 2010 v 7:00 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy

Výjav trochu ako z rozprávky:

Štyri panie sa stretnú a pravidelne sa striedajú. Každá má svoje čaro - svieža, kvetúca pani, horúca, spaľujúca pani, mraziaca, dokonale biela pani, no napokon tá, ktorú nemá rado veľa ľudí - chladná, daždivá pani.


Elena Gilbert

4. října 2010 v 12:25 | pepenka5 |  The Vampire Diaries Články


Elena Gilbert

Status: človek