Prosinec 2010

Od lyží bolí zadok - Au, au, au

30. prosince 2010 v 14:22 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
No, ak by som mala byť úprimná, tak by som sa na písanie absoltúne vykašľala. No, bohužiaľ, tak zle na tom nie som...
Ako to povedať... Bola som na lyžovačke. Na tri dni. Pôvodne som bola hrozne odutá, že len na tri dni, ale dnes som už vlastne rada, že to boli tri dni, pretože ďalší deň by som sa asi fakt už zrútila.
Prvé dva dni sme boli na Krahuliach, kde bolo celkom dobre. V prvý deň sme lyžovali celé poobedie, no druhý deň celý - celučičký, pirčom za prestávky sa dajú počítať iba cesty vlekom.  Tu je nejaký obrázok z oficálnej stránky (dvoje fotky typu babbula v overali, celá červená a zadychčaná) sem dávať nebudem... A tiež hrozne milujem, keď sa nedajú sťahovať obrázky, tak cih musím Sprintscreenovať...
jgj
A v posledný deň sme šli na Skalku - na čo som ja, ktorá lyžovanie síce miluje, ale lyžovala som asi... 3x? ... som spustila hŕbu nadávok na adresu môjho uja.. Ale potom som sa už rozbehla a celkom mi to šlo :)
&

mj
hn
Viete, čo na obrázkoch milujem? To že sú také dokonalé, nikde ani náznak ničoho, ako je ľad... Ktorého tam bolo *** veľa! A tiež tam nie sú vidieť tie úžasné
"ohrady", pretože pravúp časť zasnežovali, takže asi do polovice svahu sme museli chodiť po mne nesympatickejšej ľavej časti, kde bolo vďaka snowboardistom ľadu požehnane... Ale musím sa pochváliť, na Skalkách som ani raz nespadla... Aj keď som to mala častío na mle, keď som polovicu svahu lyžovala s prekríženými lyžami (lyžovala? Tancovala, mykala rukami na strany!), alebo iba na jednej lyži (s tou druhou som niekde vždy narazila)...
Ale tak nikto nie je dokonalý, takže v prvý deň na Krahuliach som padala teda veľa. Výsledok? Lýtko ma neskutočne bolí, na zadok si sadnúť nemôžem (viete v akej polohe teraz sedím?) a moja ľavá ruke trpí už pri ťukaní do klávesnice...
Ale hlavne, že sme zdraví...

Šťastné a veselé!

24. prosince 2010 v 16:30 | pepenka5
Nebudem sa tu nejako vykecávať, takže vám iba krátko zaželám krásne Vianoce, veľa zdravia, šťastia, lásky, pokoja a darčekov od Papa Noela (to si nevšímajte, moja momentálna posadnutosť - francúzsky Santa ^^)
Ďalej vám želám všetko, čo my nemáme - aby ste doma mali lepiacu pásku (lebo tú našu "cica spapala" ) aby ste mali pekný stromček (zdobila mama - tak to aj vypadá ;) aby ste mali dostatok koláčikov (lebo som pažravá)... A hlavne, aby ste sa celá rodina zišli za vianočným stolom a v pokoji sa najedli.
P.S. - Dúfam, že nepatríte k ľuďom, ako moja teta, ktorá baliaci papier netrhá, ale opatrne rozbaľuje, aby sa dal ešte použiť :) Ak áno, tak si dajte pohov a pekne to roztrhajte - a potom rýchlo utečte, aby ste to nemuseli poupratovať.

Šťastné a veselé...

P.P.S - Tu všímajte červený nápis v záhlaví :)

Devil's mission 4 - posledná kapitola

23. prosince 2010 v 6:45 | pepenka5
Fajn, myslím, že toto bude posledná kapitola. Predovšetkým by som rada vyslovila presvedčenie, že sa vám celá poviedka páčila. Je mi dosť ťažké lúčiť sa s týmto, no mám rozpísané ešte niečo iné, niečo, čo nebude tak myšlienkové, ako toto, ale bude to normálny príbeh s aspoň 15 kapitolami... Nuž, uvidíme. Inak, časť písaná kurzívou a časť písaná normálne má spoločnú postavu (pre istotu vám to poviem, keby ste si to nevšimli, prišlo by to o to nadprirodzené čaro :) Časť písaná normálne je písaná v prvej osobe, no dúfam, že každému dôjde, že sa jedná o Kylie.
P.S. - Bola by som veľmi rada, keby ste sa vyjadrili, či sa vám celkovo táto poviedka páčila.

Ach, jaj!

16. prosince 2010 v 14:05 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Pôvodne som chcela začať písať psolednú - predposlednú kapitolui k Diabol's mision, ale keď som sa tam pozrela na tie kometnáre... stojí mi za to ten jeden komentár?

Hlávka plná nápadov ich kladie na papier... Alebo okrúhle výročie založenia blogu

9. prosince 2010 v 19:05 | pepenka5
Pred niekoľkými rokmi začala ťukať hlavička plná nápadov do klávesnice svoj prvý príbeh. Svoje myšlienky, rozvíjajúce sa od detstva kládla vždy len do ďalekých zákutí jej hlavy, no vtom jej prišlo na um niečo iné - ukladať ich niekam inam.
Niekam, kde by ich mohli vidieť aj ostatní, vidieť, aká je v skutočnosti, o čom sníva... Dať ich na miesto, ktoré by sa stalo bránou do sveta jej fantázie.
Malá hlavička kládla svoje nápady na bielu stránku, rozvíjala ich, spočiatku veľmi nešikovne. Chýbali jej skúsenosti. Nápady mala možno dobré, no nevedela, ako uložiť celý jej vysnívaný svet pomocou písmen na bielu stránku, ktorá jej posmešne zdôrazňovala to, že to nedokáže.
Neraz sa jej ústa zvraštili a zachveli sa, neraz zlosťou malého diablika tresla drobnou päsťou o stôl. Vždy jej to pripadalo ľahké, no teraz, keď pred to bola postavená ona sama, mala pocit, že to nedokáže.
Nedokázala opísať svoje pocity, svoje dojmy. Nedokázala vydolovať zo zákutí svojej mysle všetky tie detaily, ktoré pozabúdala. Nedokázala svoj svet darovať všetkým.
Spočiatku rozpačito zverejňovala svoje výtvory a tŕpla, či jej svet bude pripadať niekomu aj vlastný...
Tŕpla zbytočne, hoci tomu ani neverila, niekto sa ozval. A ten niekto donútil jej hlávku spomenúť si na všetky detaily jej sveta. Ten niekto bol človek, ktorý ju pochválil.
Možno pre niektorých úplne zbytočné, no naše dievčatko to veľmi potešilo. Možno sa zasmiala, možno zdvihla nosík mierne dohora a donútila svoje prsty rýchlejšie pracovať a ukladať myšlienky rýchlo tak, ako ju napadali.
Ten zvláštny zvuk, ktorý jej prsty pri písaní vytvárali ju upokojoval, dával jej nádej toho, že nie je na svete sama, ktorá fantazíruje, pretože sa sama občas cítila medzi svojim okolím zvláštne. Bola iná. Kým si mnohí nevedeli predstaviť ani obyčajný strom, ona na ňom videla ovocie, cítila kvitnúce kvety, počula bzukot včiel, na prstoch cítila dotyk drsnej kôry...
Mala vlastný svet, ku ktorému sa každý večer pred spaním utiekala a snívala, čo keby... čo keby mala čarovnú moc, čo keby vedela lietať, čo keby bola princeznou...
Jej detský svet bol miestom, ku ktorému sa utiekala v najťažších chvíľach.
A teraz mala možnosť podeliť sa s ním s ostatnými. Ako vyšlo najavo, nebola jediná a keď si prečítala fantázie iných ľudí, po prvý krát sa zrejme cítila, že niekam patrí...
Že má ľudí, ktorí jej rozumejú, ktorí sa jej nebudú posmievať, že má niečo, kde ju ostatní podporia.
A možno sa to časom urovnalo, možno si dievčatko našlo priateľov. Na tom už nezáleží. Dôležité je, že nikdy nezabudla, kto jej dal tú istotu, kto jej vliala odvahu, kto povzbudzoval jej detskú dušu... A vie to dodnes a veľmi si toho váži. Možno je stále v srdci tým malým, dieťaťom, aj keď ním bola pred rokmi... Možno stále pred spánkom uvažuje, čo keby... čo keby mala čarovnú moc, vedela lietať, bola princezná...
Možno keď poodhalí svoje vnútro, stále tam je malé dievčatko, ktoré chcela mať jednorožca... ktoré sledovalo bieleho králika.
A možno aj keď bude stará, keď bude jej tvár pretkaná vráskami a jej vlasy budú postriebrené, možno bude stále tým malým dievčatkom, ktoré rado snívalo a ktoré so svojim šibalským úsmevom zverovalo bielej stránke svoje túžby a želania... ktoré jej ukazovalo nový svet...
Nový svet... plný fantázie...


Pred mnohými rokmi, bola som ja tá malá hlávka, ktorá šepkala svoje tajné sny vankúšu a neskôr sa odhodlala odhaliť ich pred celým svetom... A dnes, hoci sa mi to tiež zdá nepravdepodobné, slávim nádherné 3 roky...

... a stále neviem, koľko je 9-7 ...

Nerada sa s tým priznávam, ale minulý rok som v istom článku uverejnila, že môj blog má 3 roky. Vážne sa ospravedlňujem, pretože táto informácie nie je pravdivá. V tej dobe môj blog oslavoval len 2 roky. 3 roky to budú dnes...

,,Ja sa čudujem že ho to ešte neprešlo."zúrila Lily a búchala päsťou po stole.Vtom sa objavila Christina.
,, Ahojky Lily aký máš ZASE problém?" spýtala sa.Ked sa pozrela na nahnevanú Lily tipla si:
,,Potter že?"Odpovedou bolo zamrmlanie Jane,Lilynej najlepšej kamarátky ktorá bola tiež v knižnici.
,,Tak spusť."
Lily si prezrela Christinu.Nevyzerala že by to nikomu prezradila.Jej dlhé hodvábne čierne vlasy jej siahali po plecia a oči sa leskly.Jej oči boli modré ako dve jazerá.
Ale aj tak to nemohla vysloviť.Jane asi tušila čo trápi kamarátku tak začala rozpávať ona:
,,Ved LEN dnes ju pozval na rande trikrát"
Christina sa usmiala.James Potter bol hráč metlobalu.Bol štíhly svalnatý.Jeho čierne vlasy vyzerali...krásne.A tie jeho orieškové oči...Jááj
,,Povedz Lily prečo vlastne Jamesa nenávidíš?"
,,No pozri: Ked sme sa stretli ,,náhodou" ma zhodil do jazera.Severusa Snapa začaruje pokaždé ako ma uvidí .Každú chvílu mi niečo vyvedie napríklad minule mi zdvihol sukňu a vychvaľoval sa pred jeho kamošmi že videl moje vrajže sexi nohovičky.A ked ma uvidí tak si rukou čechrá svoje vlasy a stále sa hrá zo zlatonkou." povedala Lily ,,Chápeš ako mi to vadí?"Zakončila svoje rozprávanie.
,,Héééééj Evansováááá." ozvalo sa z druhého konca knižnice.Lily sa nemusela ani pozrieť a už vedela kto to je.Ten nafúkaný hnusný...no proste Potter.
,,Vypadni"zasyčala
,,Namáš večer čas?Malé rande."
,,James Potter s takým nafúknutým hlupákom nepôjdem ani na pohreb."nahnevala sa Lily
,,Aaaale na pohreb nemusíš stačí na rande." hneval ju James
,,Ty hnusný debil ty kretén ty jeden blbe..."
Madam Pinceová knihovníčka vyvaľovala na ňu oči.
,,Slečna Evansová ste prefektka a ja som čakala že budete pre mladších príkladom.A vy tu takto nadávate.Zmenťe si láskavo slovník." s týmito slovami vyhnala madam Pinceová Christínu,Jude a Pottera.
..................................................................................................................
,,Jamie čo to bolo za cirkus v knižnici?" Jamesov najlepší kamarát Sirius Black s ktorým bol na izbe začul Lilyn hlas až do klubovne.,,Lily čo?" tipol si ked uvidel na Jamesovom líci veľký otisk ruky.
,,OO áno"zasmútil James.,,Ale čo jej na mne vadí?"
,,Vieš kto je Christina Prewonová?"spýtal sa Sirius
,,Mhm.Lilyna kamoška.Prečo?"
,,Vieš ja som s ňou začal chodiť.A čo keby sme sa jej na to spýtali?"
,,Blackie s kým to ZASE chodíš?Ved si mal pomer z trištvrťkou školy."zamiešal sa do rozhovoru Remus John Lupin.Spal s nimi tiež na jednej izbe.Bol to ako tomu James hovorieval ,,bifľoš".
,,Johny mám nápad ako získame Jamiemu Lily."
,,OOO nie už zase..."
................................................................................................................
Klop.Klopyti klop.
,,Ehm.Ehm.Už ideeem."
Christina otvorila dvere.
,,Blackie čo ty tu robíš?"spýtala sa ked zbadala Siriusa.
,,Poterbujem sa s tebou porozprávať o Lily."
,,O Li-Li-Lily?
SENTIMENTÁLNOSŤ NEZAŠKODÍ : MÔJ PRVÝ ČLÁNOK ;)

"Deti moje, keď ja som bola mladá..." "Peťa, neblbni, máš 13"

3. prosince 2010 v 17:53 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Hej, hej. Mám presne rozmyslenú poslednú (či predposlednú?) kapitolu k Devil's mission ale nie a nie napísať prvú vetu. Druhý odsek by som už napísala, ale tak nemám rada, keď je to neúplné.
Teraz k niečomu aktuálnemu... Teda, aktuálny je iba prvý odstavec, potom sú to samé kecy... Ale keď chcete, prečítajte si to.
Upozornenie: Silne sentimentálne.
Dnes som prehrabávala staré CD a zaspievala sa do CD Mira Jaroša, ktorého som v desiatich vážne zbožňovala ^^
Zvláštne, že tie pesničky dokážem dodnes zaspievať :)
A dodnes si spomínam na zážitky z detstva, ktoré pri tom mám... Napríklad ako som plakala, keď jeho pesničku vyraďovali z hitparády, pretože tam bola už šesť týždňov. Samozrejme, že bola na prvom mieste. Každú nedeľu som vstávala, aby som si zaspievala pri telke. A naraz ten moderátor (po ktorom dnes už asi pes neštekne, ale keď som mala desať, bol super-kúl) povie, že sa vyraďuje... Zničili mi detstvo! :) Alebo keď som pri Šamanke plakala, keď začal chodiť s Koščovou - pretože na mňa nepočkal :D :D A keď spieval "Oči farby jasných sú, jej prsia váhy sú" vždy som si zakryla uši, pretože som si myslela, že spieva o Koščovej prsiach :D Okrem toho, ju som vyslovene neznášala! Ukradla mi môjho Mira ;)
A keď som počítala, koľkokrát sa v jeho piesni opakuje "Slnko dýcha, Afrika je tak krásne ďaleká, deň noc kráča s piesňou, tancuj, spievať s ňou" pričom je celá pesnička zložená iba z tohto (a potom asi 30 sekúnd spievajú vokalisty africké abraka-babra (fajn, znie to ako šáj, nó, lá lekció gabbá))...
Aj vy ste takí sentimentálni? ;)