Leden 2011

1. kapitola - Útek

30. ledna 2011 v 13:33 | pepenka5 |  Otrokár
Takže, tých 12 ľudí, čo čítalo môj článok, rozhodlo. Dvanásť je inak dosť úbohe číslo, keď tak nad tým rozmýšľam... Ale nevadí. Vybrali ste si Otrokára, tak ho tu máte mať. Prvá kapitola na zoznámenie.

Potrebujem vašu pomoc s poviedkami - Anketa

24. ledna 2011 v 14:04 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Ahoj!
Chcela by som vás veľmi pekne poprosiť o pomoc. Keďže nepíšete kometnáre (ja viem, zasee začínam s tými výčitkami) tak by som chcela vedieť, akú poviedku by ste odomňa najradšej čítali. Ak neradi komentujete, stačí, ak zahlasujete v menšej ankete. ak by ste čistou náhodou zabudli o čom jednotlivé poviedky sú, rada vám ich pripomeniem.
C.č.

Krv minulosti 2/2

16. ledna 2011 v 13:16 | pepenka5
Okej, ja viem, že to bolo nič - moc, ale zase jeden komentár, zas to som si nezaslúžila. Dúfam, že sa vám aspoň táto asť bude trochu páčiť...

Dvere detskej izby sa otvorili a on vošiel dnu nehlučne ako prízrak. Podišiel ku detskej postieľke a pohľadom sledoval malého anjelika spiaceho v nej. Dieťa bolo k nemu otočené chrbátikom, vlásky malo prehodené cez jedno plece a malý biely krk priam svietil v tme.
Malá hruď sa rytmicky pohybovala hore - dole a on opäť užasol v tom, ako sa na ňu podobala. Tá podoba bola nepochybná - keď sa na dieťa díval, pripadalo mu to ako pred chvíľou, keď uvidel ju.
Na malom hrdielku svietili dva tmavé fľaky - pozostatok z noci pred pár dňami. Spokojne spala, netušiac o tom, že ju sleduje. A že to robí už pár nocí.
Potichu sa k nej naklonil a nosom vtiahol do svojich pľúc jej detskú vôňu, ktorá mu prebudila všetky zmysly. V tej chvíli šlo všetko bokom - bol z neho predátor. Netvor.
Naklonil sa k hrdielku ešte bližšie a jemne ho skusol. Ako náhle preťali jeho ostré špičiaky jemnú pokožky, zacítil v ústach známu príchuť krvi - príchuť toho, čoho sa nikdy nemohol vzdať, bez čoho nemohol žiť.

Vydesene cúvla.
,,Počula som... fámy," zašepkala zlomeným hlasom. ,,že si... upír."
To slovo vyslovila so zdesením a miernym znechutením a opäť o krok cúvla. V jej očiach sa zračilo nemálo bolesti, krivdy a hlavne strachu.
,,Ja by som ti nikdy neublížil," podišiel ku nej. ,,ak by som ti chcel ublížiť, už by som to urobil. Musíš mi veriť."
Na chvíľu sa odmlčala a on videl, ako bojuje sama zo sebou. Vedela, že má pravdu, vedela, že jej nechce ublížiť, no to, čo jej bolo odmalička vštepované, že všetko nadprirodzené je zlé, to v tej takisto zohrávalo veľkú rolu. Keď opäť prehovorila, hlas sa jej triasol.
,,Koľko máš rokov?"
,,Sedemnásť. Ako ty," odpovedal jej šeptom aby ju nevystrašil.
,,Prečo máš sedemnásť aj keď si tým, čo si?" spýtala sa ho roztrasene, ale v jej očiach sa objavila štipka dôvery.
,,Pokiaľ sa znovu nestretnem s tým, kto ma premenil, budem starnúť navždy. To prestanem až v okamžiku, kedy mi do tela dá jed. Znovu." Smutne sa usmial.
,,Budeš starnúť so mnou?" spýtala sa ho s miernym úsmevom.
,,Dúfam, že áno. Chcem žiť pokojný, ničím nerušný život. S tebou."

Lačne hltal teplú životodarnú tekutinu. Nemohol sa jej nasýtiť, vždy to pre neho bol lepší a lepší zážitok. Jediná jeho pozornosť sa upierala ku kúsku kože, z ktorej opäť ťahal krv.
,,To nie je možné..."
Ani nevedel, ako sa tam dostala. Stála pred ním ona. Za tie roky sa zmenila, bola staršia, utrápenejšia. Vek sa na nej odrážal, začali sa jej tvoriť prvé vrásky. Vyzerala utrápene, no spokojne. Teraz sa jej však v očiach zračila bolesť a smútok.
,,Čo.... čo tu robíš?" spýtala sa ho roztrasene, akoby videla prízrak. Videl jej na očiach, že neverí, že ho vidí.
,,Myslela si si, že som sa na teba vykašľal?" spýtal sa jej ľadovým hlasom. ,,nie, ja som stále na teba myslel. Celé tie roky. To ty si sa na mňa vykašľala."
,,Ja...musela som," sklonila hlavu tak, ako to robievala vždy. To ho ešte viac vyprovokovalo.
,,Samozrejme, ty si vždy musela. Ty si bola vždy tá chudinka. 'Nesmiem sa s tebou stretávať' 'Musím ísť pracovať do zahraničia' 'Musela som sa na teba vykašľať a nechať sa nabúchať nejakým kreténom' Vždy si ty bola tá chudinka a ja ten, čo sa o to
staral. Ale teraz už na teba kašlem." Povedal
a vrhol letmý pohľad na dieťa.
Myslel, že si to nevšimla, ale opak bol pravdou. Zachytila jeho pohľad a v jej očiach sa prvýkrát mihlo zdesenie.
,,Čo si urobil?" spýtala sa zlomeným
hlasom. Oči jej zaliali slzy a priam rýchlosťou svetla sa vrhla k dieťaťu. Keď si všimla na jej krku dve trhlinky, z ktorých vytekali dva malé pramienky krvi, v očiach jej bol vidno hnev.
,,Ty...beštia!" vykríkla s očami plnými sĺz a chytila dieťa do náručia, akoby ho tým chcela ochrániť. Až vtedy si naplno uvedomila, čo jej slová znamenali, ako ho zranila na citlivom mieste. Jeho oči stemneli a zafarbili sa hnevom. Cez červenú nenávisť takmer nevidel. Už mu to bolo jasné. Žena ktorú miloval, žena, na ktorú čakal toľké roky, pre ktorú sa toľko vecí vzdal, ho nazvala beštiou.
Ublížila mu viac, akoby ho dobodala.
Stalo sa to za pár sekúnd. Náhodný pozorovateľ by si zrejme ani neuvedomil, čo všetko sa stalo. Vyštartoval po nej.
Aj keď sa snažila utiecť, ochrániť seba samú a svoje dieťa pred ním, beštiou, ako ho nazvala, on bol rýchlejší. Nemohla sa mu ubrániť, aj napriek tomu všetkému bola obyčajný človek. Nemusela by byť, ale sama sa rozhodla. Rozhodla sa žiť v rodičovskom dome, s nepochybne bohatým a vzdelaným manželom, mať malé dieťa. A tým sa odsúdila k najväčšej slabosti - ľudskosti. Zdala sa mu taká malá, krehká, nebolo možné, aby sa mu dokázala ubrániť.
Zovrel ju v náručí a priložil svoje chladné zuby na jej belavý krk.
Netajil sa tým, že po tom dlho túžil. No nepredstavoval si to takto - aj keď bol zaslepený nenávisťou, poredsa cítil, že to, čo robí, je to správne. Že to mal urobiť už dávno a mohol sa ušetriť tejto veľkej bolesti. Ale neurobil to. Bol slabý hlupák, ktorý bol takmer ako človek. Slabý, ničotný.
Ale premohol sa.
Zaťal zuby do jej hrdla a začal piť jej krv. Nenásytne ju logal, nebol k zastaveniu, kým ju nevysal do poslednej kvapky. Keď sa jej telo prestalo vzpierať, pustil ju a ona spadla na zem.
Jeho láska tam ležala, mŕtva, bez kúska života.
A čo bolo na to najhoršie, neľutoval to. Vždy si myslel, že ho toto rozhodnutie bude bolieť, že jej nedokáže ublížiť, no nakoniec to urobil. Len tak, jednoducho. Pretože on cítil, že mu ublížila viac.
Zohol sa a zobral na ruky dieťa, ktoré sa nechápavo pozeralo z náručia svojej mŕtvej matky. Pozrel dievčatku do očí a uvidel tak ju - bola ako jej matka, len s jedným malým rozdielom. Nezhrešila.
,,Ty si ten chlapec s koláčom, však?" spýtalo sa šesťročné dievčatko chlapca.
,,Mhm," odvetil jej. Aj napriek tomu, že sa nepokúsila mu ublížiť, stále k nej choval počiatočnú nedôveru. Držal sa od nej ďalej.
,,Ja som Lorelay."

Videl v očiach malého dievčatka jeho matku. Ženu, ktorú miloval. Teraz musí všetko premiesť na jej dcéru.
Naklonil sa k nej a jeho zuby presne zapadli do raniek, ktoré jej sám pred chvíľou spôsobil. Bola to ako skladačka, puzzle. Jemne jej do tela vypustil jed. Bola to jediná vec, ktorou sa istil. Vedel, že takto ho už po vzore svojej matky neopustí.
,,Budeš Lorelay," pokrstil si ju.

Krv minulosti 1/2

13. ledna 2011 v 9:04 | pepenka5
Ako som sľúbila, mám tu jednorázovku. Keďže by bola trochu dlhšia a asi by sa vám to nechcelo čítať, rozhodla som sa jurozdeliť na dve časti. Dúfam, že sa vám nebude páčiť, pretože som vážne nemala nápady, smolila som vety za pochodu...

Ja viem, ja viem, ja viem

6. ledna 2011 v 16:14 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
... že kašlem na blog. Ja viem, že ledva pridávam kapitolky raz týždenne. Ale ja sa proste nechcem dostať do situácie, kedy by som musela pozastaviť poviedku - pretože by som nemala náladu písať. Včera som napísala ďalšiu kapitolu k Forbidden Love, k poviedke, ktorú píšem, celovo má zatiaľ 8 kapitol, ale už som sa dostala k zápletke, ku ktorej sa vo väčšine poviedok neviem dostať. 
Skrátka...
Ja sa vážne snažm, problém je, že nemám akosi náladu na písanie. Fantáziu mám, mám vymyslených ďalších 20 poviedok, ale neviem sa dokopať k tomu, aby som ich napísala. Keby ste mi za každú kapitolu posielali sladkosti, možno by mi to pomohlo :)
Rozmýšľam, že začnem písať jednorázovky. Aby som ja sporstá nemusela rozvíjať kapitoly. To je príliš zložité.