Duben 2011

Unesená

29. dubna 2011 v 18:57 | pepenka5 |  Jednorázovky
Po mnohých sľubovaniach vám prinášam jednorázovku. Je trochu dlhšia ako obvykle a ten koniec je možno až príliš rýchly, ale mne sa to páči takto. Podľa mňa nie je potrebné to viac rozpitvávať, a ani sa mi veľmi nechce.
A o čom je? Bola som mierne inšpirovaná filmom 96 hodín o únose dievčaťa, ale tí, čo ho nevideli, nebudú o nič ukrátení. Jednorázovka je o unesenom dievčati, ktoré sa jedného dňa prebudí v cudzom dome a.... no, nebudem prezrádzať, prečítajte si. Mimochodom, riadky písané kurzívou sú po albánsky, vôbec si to nemusíte prekladať, ale keby ste sa nudili, môžete, preklad dáva zmysel :)
P5

Krúžkovacia mánia

15. dubna 2011 v 21:23 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
No, môj život je v poslednom čase "super". Začala som chodiť na doučko k babe, čo chodila tiež na obchodnú bilingválnu - teraz je vysokoškoláčka. Dnes som bola na druhej hodine a odteraz má skúškové, takže do jún/la sa mi vôbec neozve.
Predvčerom som bola na zápise. Predomnou stáli štyria ľudia s deťmi. Dve mamy s dcérami, ktoré sa zjavne poznali - prvá z nich tam bola 10, druhá minimálne 15 minút. A to išli iba na zápis! Potom šla matka so synom, tí sa vybavili o trochu kratšie, potom žena s mačacími očami. K tej vám niečo poviem. Ona mala vážne zvláštne hnedé oči. Teda, farba bola hnedá, ale keď som sa na ne pozrela, pripadali mi zelené a svietiace v tme ^^
A potom sme šli my. Zistila som to, prečo tam ľudia trávali veľa času. Ale po poriadku. Prišla som do miestnosti a tam sedí riaditeľka so zástupkyňou. Dá mi papierik, nech zakrúžkujem. Tak fajn, krúžkujem. ,,Riadna telesná.... etika.... francúžština" a podám jej papier naspäť. Vyválí na mňa oči:
,,To už si vyplnila?"
,,Áno," poviem. Bola som fakt šokovaná, čo to tým ľuďom toľko trvalo. Aj keď, viem si predstaviť ako sa tam matka s dcérou museli hádať. Ja som moju mamu na to, že zakrúžkujem "etika" pripravovala veľmi dlho. Asi tam od prvého svätého prijímania :D Takže to prebehlo asi tam že:
,,Etika alebo náboženstvo?"
,,Náboženstvo." Mama.
,,Etika." Ja. A ja som bola tá, čo držala pero a krúžkovala, takže je jasné, čo vyhralo. Ale späť k riaditeľke.
Pozrie sa na papierik.
,,Francúžstina?"
,,Hej. Radšej by som mala španielčinu..."
,,Ty si zo Serede?"
,,Nie."
,,Všetci ľudia, čo chceli španielčinu boli zo Serede."
,,Ja nie."
,,Aha."
Úžasný rozhovor, viem. Potom sa to nejak rozbehlo a riaditeľka odomňa stihla vymámiť sľub, že im neutečiem do deviateho ročníka, aj to, že druhá manželka otcovho bratranca je učiteľka na našej škole. Potom sa ma spýtala, či som teda príbuzná s "XXX XXXX" Povedala som, že neviem kto to je, ale nakoniec som zistila, že dcéra otcovho bratranca (z prvého manželstva) bude moja učiteľka. Na chvíľu som sa potešila, ale vraj sú učiteľky prísnejšie k svojej rodine medzi žiakmi. Takže uvidím. Ja vlastne ani neviem, či ma niekedy videla, pravdepodobne nie.
Inak, 14.4. mal môj hafano jeden rôčik. No neviem, že by nejak psychicky dospel, to naopak...
Momentálne mám rozpísanú jednu jednorázovku o únose. Bola som inšppirovaná jedným filmom. Pôvodne som ju chcela zverejniť hneď na druhý deň po tom filme (začala som ju písať hneď po záverečných titulkách). Ale nejak sa to pomotalo a momentálne bol ten film asi pred dvomi týždňami. Nemám si počkať na ďalšie vysielanie o rok? :)

Prijímačky aneb Stredoškoláčka? aneb Obchodná akadémia očami stresovaného žiaka so stiahnutou riťou

1. dubna 2011 v 18:48 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Od začiatku :)

Mala som dohodnuté, že ma odvezie moja teta - ona má totiž nové auto, ktoré na cestách nedrncá ako to naše a okrem toho moja teta je z našej rodiny taký "kľuďas". Dohodli sme sa teda na tom, že mama ma odvezie k tete, teta ma odvezie ku škole a ďalej pôjdem s mamou. Ale, samozrejme, už v rodine to máme, že sa všetko poserie.
Ráno sme trochu meškali a moja teta ešte ani auto nevytiahla - tak nakoniec som šla s mamou v odrncanom aute, pričom celý čas nadávala. Ja som mala ešte zalepené oči (vstávala som o šiestej!) a môj žalúdok na tom tip-top tiež nebol. Nestihli sme začiatok, takže som proste iba ostala šokovaná, keď som sa zrazu ocitla vnútri.
Bola tam nejaká žena (od rodičov nás oddelili) a tá povedala, nech si nájdeme svoje meno v papieroch a pozrieme si číslo triedy. Zoradení sme boli podľa priezviska, mne pripadla učebňa 111 S. Už z toho čísla je jasné, že tá škola je veľká. Opýtala som sa tej ženy, že kde je tá učebňa a ukázala mi smer.
Smer to bol dobrý, ale polhodinu som blúdila. Keď mi ukázala smer, predpokladala som, že blízko budú dvere. Ale neboli - musela som prejsť po veľkej chodbe, dvakrát zabočiť a potom trikrát po schodoch - a ešte raz zabočiť a na koniec chodby, pričom tie učebne boli očíslované tak trochu huj-buj. Nebola som tam jediná šuchtavá, žena bola rodená navigátorka - všetci sme boli stratení. Ale nakoniec som sa našla.
Keď som vošla do učebne, sadla som si na prvú stoličku a poobzerala som sa - v učebni nás bolo zatiaľ asi šesť a nikto mi tam nebol sympatický. Už od pohľadu som videla, že by som si s niektorými nerozumela - ja viem, že by sme nemali súdiť podľa vzhľadu, ale čo si pomyslieť o babe, ktorá tam dojde v rozgajdanej mikine, slúchatká v očiach, slnečné okuliare aj vnútri a v ruke Iphone , ktorý snáď ešte ani nevydali? To bola jasné "dcérka boháčov".
Po chvíle prišli ďalší a keď nám tam bolo asi 10 - 15, prišli učiteľky a na tabuľu napísali aktuálny čas a čas, kedy musíme skončiť. Začali sme tým najhorím - matikou.
Príklady som si najprv prečítala, ale rozumela som asi jednému - a ten som nevedela vypočítať. Skúšala som tie divné čísla násobiť, deliť, mocniť - a najkrajší výsledok som tam napísala. A aby to bolo ešte lepšie, hodiny nefungovali. Vážne - sekundová ručika sa vôbec nepohla za celý deň. Takže sme prakticky iba tipovali, koľko času nám ostáva.
Keď zahlásili, že máme zložiť perá, bola som trochu spokojná. Vedela som, že budem mať väčšinu zle, ale niečo som tam napísala. A to som v triede najlepšia z matiky. A najviac ma zarazilo, že keď sa opýtali, či to bolo ťažká, všetci povedali, že to bolo ľahunké.
Keď som vyšla na chodbu, vďaka mojej nesmiernej šikovnosti som zrazila nejaké dievča na chodbe - aké bolo moje prekvapenie, keď som v nej spoznala babu, s ktorou som bola v siedmej triede na lyžovačke. Chvíľu sme sa rozprávali a potom sme zaliezli do učební (ja som podľa priezviska M a ona K - mali sme rozdielne učebne). Začala slovenčina.
O tej som si už od začiatku myslela, že ju "dám". Otvorila som to a proste som iba písala a písala - prešlo asi päťnásť minút a ja som to mala hotové a skontrolované - a niektoré ešte boli len na druhej strane zo štyroch. Celú hodinu som tak otrchu iba čakala, kedy skončia. Zo slovenčiny som mala dobrý pocit.
Potom opäť prestávka a mne začalo byť trochu zle. Zavolala som mame, nech mi prinesie tabletku. Keď som po desiatich minútach našla chodbu na ktorej som bola na začiatku, keď som hľadala svoje meno, videla som ju za zavretými dverami. Boli zamknuté. Vtom prišla ženská a vybafla na mňa, že máme zakázané sa stýkať s rodinnými príslušníkmi počas prestávok - ale keď som jej povedala, o čo ide, podala mi tabletku. Cestu som našla už ľahšie, už som bola tak trochu zvyknutá. Zle som odbočila iba raz a hneď som sa zbadala.
A potom začala anglina. Tá bola na dve časti - 15 minút text a informácie o ňom, potom sme to museli odložiť a robiť ostatné tri strany a k tej prvej sa nevrátiť. Počas angliny mi prišlo zle, takže som sa musela vypýtať opláchnuť. A učiteka za mnou (jedna tam, samozrejme, zostala). Neviem čo si myslela že som si na WC schovala, ale proste šla za mnou.
Keď som sa vrátila, bola som značne znevýhodnená - hlavne časovo, keď si uvedomíme že som stratila päť minút oplachovaním a desať minút presviedčaním samej seba, že ak sa neprihlásim, skolabujem.
Ale nakoniec som to tak nejako dokončila, hrdá sa seba, že som to stihla. Keď som si stretla s mamou, ešte sme sa opýtali jedného cmučkajúceho sa päťdesiatročného páru, kedy budú výsledky. Prišli sme neskoro, čiže sme nemali ani šajnu. A oni povedali, že ešte v ten deň o ôsmej hodine budú prilepené na dverách - a na druhý deň ráno na nete.
Keďže by som nemohla spať, rozhodli sme sa, že večer tam pôjdeme. Bola to síce zbytočná dlhá cesta, ale už som to vážne chcela mať za sebou. Keď sme tam prišli, zistila som, že tam nie sú napísané mená, ale iba hlúpučké číselká. Je to dosť blbé, keďže som si až tam nebola istá svojim číslom - predpokladala som, že mám číslo 92/A. Nebudem vás nejak napínať, aby ste nerolovali ďalej - mala som také číslo.
A teraz, samozrejme, som začala hľadať od vrchu. Skromná práve nie som, to je tiež pravda. Ale tam od vrchu sa lepšie hľadá... Boli tam asi štyri papiere. Na prvom som nebola, na druhom som nebola, na treťom som nebola... V polovici štvrtého som to proste vzdala. Nemala som silu si to prejsť. Už som sa len pozrela na posledné miesto a pomyslela som si, že ten človek je šťastný.
Sklamane som sa otočila, ale potom som sa obrátila naspäť, aby som si pozrela, kto bol prvý. A nejakou náhodou mi oči padli na tretie miesto od spodu - 92/A! :)
Neviem, čo k tomu napísať. Možno to, že to vie celá moja rodina, (mama volala) celá dedina, (tety sa chválili) a ešte aj ľudia z prác všetkých ľudí v okolí. A samozrejme, moja matikárka. Ona je vlastne výchovný poradca a ja sa jej tak trochu bojím. Niekedy v piatom ročníku som kvôli nej chcela odísť zo školy - myslela som si, že ma nenávidí. Samozrejme, že viem, že ma má rada, ale proste ten obrovský rešpekt k nej ostal - nikdy by som si napríklad nedovolila odvrknúť jej. Hocikomu inému v pohode, ale jej by som sa bála. A zrazu dostanem k uchu zvoniaci telefón. Spýtavo sa na všetkých pozriem a vtom sa ozve moja matikárka:
,,Prosím?"
Ona bola totiž chorá - a ja som si hneď predstavila, že som ju zobudila, že jej je možno zle, možno vracala a ja jej teraz volám kvôli blbosti. Aj teraz keď na to myslím, je mi blbo. Ale tak som sa teda predstavila, povedala som, prečo jej volám. A trochu ma zarazila jej rakcia: Zagratulovala mi!
Dnes mi z obchodnej prišiel ďalší papier. Mám taký pocit, že tuším ôsmy. Písalo sa v ňom:

Riaditeľka obchodnej akadémie v Trnave ako príslušný orgán úodľa 5 ods. 4 písm. a) zákona NR SR 596/2003 o štátnej správe školstva..... a teraz asi 5 riadkov o odsekoch...
p r i j í m a
Vášho syna (dcéru) menom ** na denné štúdium od 01,09,2011 na Obchodnú akadémiu v Trnave študijného odboru ** obchodná akadémia - bilingválne štúdium (slovensko anglické)...

A teraz si to môžem rozmyslieť do 13.04.2011. Tak od ôsmej do tretej musím prísť s tým, že idem :)
Takže, som stredoškolák čoskoro stredoškolák :)