Červen 2011

Tridsiaty jún, koniec krásnych rokov

30. června 2011 v 15:22 | pepenka5
8 rokov. 8 rokov, kitoré boli niekedy krásne, niekeedy zlé, ale jedno boli vždy: Nezabudnuteľné.
Niekedy som to nenávidela, mala som chuť vypadnúť odtiaľ a vykašľať sa na všetko, chuť tresknúť s tým na zem, ale neurobila som to. Prečo? Sama neviem. Niečo ma tam k nim stále ťahalo, nejaké lanko v srdiečku mi nedovolilo ísť preč. Ale predsa odchádzam.
Rozhodnutie to bolo veľmi ťažké, veľa nocí som nespala, veľa ľudí som sa pýtala, ale nikto a nič mi nepomáhalo nájsť správnu odpoveď. Všetci mi hovorili, nech sa rozhodnem podľa toho, ako to cítim, ale ja som predsa nevedela, ako sa cítim! Moja duša bola na polovicu - jedna bola za odchod, druhá proti. Napokon ma niečo presvedčilo... Sama neviem, čo, proste som sa jedného dňa rozhodla. Dokonca aj dnes si tým niesom istá, stále mám v dušičke pochybnosti. Bolí to. Nevedela som si predstaviť, aké to je, ale teraz to už viem.
Bolelo ma srdiečko, keď som v ich očiach videla vetu: ,,Uvidíme sa na budúci rok!", keď sa potichu rozprávali o budúcoročných plnáoch. pretože som vedela, že ja sa s nimi už na budúci rok neuvidím, že spolu už nepôjdeme na žiadny výlet.
Bolelo to aj vtedy, keď som dávala istej deviatačke darček so slovami: ,,Držím palce na budúci rok!" a ona mi na to odvetila: ,,Aj tebe!"
Bolelo to aj vtedy, keď deviataci plakali a lúčili sa a ja som voidela, že nikto z triedy neplače. Veď sa všetci na rok uvidia. Bezo mňa...
Keď som dostala vysvedčenie, na ktorom bol dodatok: ,,Žiačka úspešne ukončila osem rokov povinnej školskej dochdázky", niečo sa vo mne zlomilo a mám pocit, že na pár sekúnd mi bolo vidieť slzičky v očiach. Keď som sa zvalila na svoju stoličku, na svoju milovanú stoličku, ktorá ma sprevádza druhým stupňom už 4 roky, zacítila som útosť, pretože som nevedela, kto na nej bude sedieť na budúci rok. Vždy som si ju prenášala so sebou - ale kam si ju odnesiem teraz? Musela som ju tam nechať. Možno na nej bude sedieť niekto iný, možno tam bude prázdne miesto, ktoré bude môj odchod pripomínať.
Keď som sa naposledy poobzerala po našej triede, po triede, ktorej zákutia som dôverne poznala, cítila som sa, akoby časť zo mňa odumrela. Niekedy ešte prídem, sľúbila som si. No vedela som, že to ýž nebude ono. Nebudem tu ako žiačka, len ako návšteva. Moja trieda ma už nikdy nebude vítať s otvorenými dverami, už nikdy nezakopnem o bubon, ktorý vznikol, keď nám zatieklo do triedy. Už nikdy nebudem krčiť nos hnusom pri pohľade na mokré fľaky a pleseň na stenách. Už nebudem nadávať na murárov, ktorý nám zohavili triedu. Už na nich nebudem kývať z okna.
A pravdepodobne už nikdy neuvidím našu školu kompletne vynoveľnú, vymaľovanú, s novým zariadením.
Všetko už skončilo - prichádza nová trieda, nová škola. Je to zvláštne, ísť znova do prvej triedy. Znovu budem neistá, budú sa mi klepať nohy, znovu nebudem vedieť trafiť do správnej triedy. Znovu bude musieť prežiť zážitky, ktoré nás s mojimi novými spolužiakmi spoja. Nové tváre, ktoré sa na mňa budú dívať nechápavo a postupne ma spoznávať...
Čo by som dala za to, keby som mohla vrátiť čas a mnohé veci urobiť ešte raz... Ale vlastne, možno by som nič neurobila. Mám pocit, že som všetko urobila tak, ako to bolo v mojich silách. Lepšie odísť nemôžem.
A viete čo? Keď píšem tento článok, uľavilo sa mi.

Som zdravá a šťastná. Tak zdravá a šťastná...

14. června 2011 v 5:00 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Takže hneď zo začiatku začnem ostro - v čase písania tohto článku (21:38, Pondelok) som práve otvorila učebnicu Slovenčiny. Koncoročnú písomku máme zajtra, takže uvidíme, čo sa dá urobiť. Samozrejme, že by mi ani nejaká štvorka neublížila (s priemerom 1,111 :). Ale tak je to také zvláštne, dostať zlú známku... Viac som sa obávala matiky, ktorú sme mali písať vo štvrtok.
Dohodli sme sa tak preto, že v stredu ideme až tri z triedy lekárovi - všetky tri zubárke! (A ja ešte aj neurológovi) Ale dnes nám povedala, že niekto jej oznámil, že v štvrtok je neskoro, takže písomka bude v stredu - čo chýbam celý deň (som objednaná o 8:30 a potom o 11:30, takže nič nestihnem). Fajn, síce sa mi uľavilo, ale aj tak...
Zatiaľ mi tak trochu hrozia dve dvojky. Z matiky (priemer 1,29 - ale moja milá zlatá učiteľka ma tak moc nemá rada, že povedala, že na jednotku nie som).
Ale zároveň som teraz aj trochu šťastná - absolútne som si pokazila zemák, môj "najobľúbenejší" predmet. Mám z neho trojku, dve dvojky a tri jednotky. Aj keby som dostala jednotku, stále by mi vychádzala dvojka, ale zemepisárka povedala, že pokiaľ pôjdem odpovedať z celého roka a bude to na jednotku, ona mi jednotku dá. A z matiky mi zostáva len sa modliť. Keď som matikárke oznámila, že som získala 16 bodov z 30 na prijímačkách, zatvárila sa strašne falošne ľútostivo a povedala: ,,Škoda, ja som uvažovala o jednotke..." Je jasné, že mi ju nedá, ale uvažovala!
A teraz k nadpisu. Zdravie - v poslednom čase kýcham, všetko ma bolí. Kvôli bolesti krka idem k neurológovi, ešte stále chodím očnému (mám pravdepodobne alergiu tak veľa žmurkám). No proste som zdravá ako buk, dá sa to tak povedať :)
A čo s tým šťastím? Ja vlastne ani neviem. Som pod hrozným tlakom, som s nervami na konci.
Som vyčerpaná, ak keď nič nerobím, najradšej by som bola, keby sa už začali prázdniny. Mimochodom, 4-tého ideme na dovolenku do Turecka - ja, teta, a sesternica (ZuZlika, písala sem poviedky ak si pamätáte). A na čas dovolenky mi vyrádzajú mesiačiky. To by bolo v poriadku, keby som nevracala, nemala kŕče, kvôli ktorým beriem lieky na predpis (tie bez predpisu prestali zaberať). No, tak nevadí, snáď sa všetko vyrieši. Hneď po uzavretí známok vás budem informovať :)
P5

Ako sa Peťuška hrala na umelca

2. června 2011 v 14:36 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Dnes som uvidela prekrásnu fotku - bola to fotka, kde je na papieri nakreslený chalpec s dievčaťom a prší. A nie tak normálne, čiarkami, ale normálnymi kvapkami. Zaujalo ma to, tak som chytila pastelky, fľašu minerálky a makala....
A že sa mi to nepodarilo na prvý krát, to uvidíte.