Srpen 2011

,,Cítiš to?" ,,Nie." aneb nosové problémy

7. srpna 2011 v 11:44 | pepenka5 |  (Ne)Dôležité kecy
Viete, čo sú to ringloty? Áno? A viete tiež ako smrdia, keď sú rozšľapnuté po zemi? Ja nie...

Že prečo? To ani ja sama neviem. Vlastne ani neviem, prečo to sem píšem. Mala som len neuveriteľnú chuť podeliť sa s mojím zlým čuchom so všetkými návštevníkmi...
Vetu ,,Cítiš to?" som počula asi miliónkrát a miliónkrát som odpovedala buď ,,Áno", pričom som klamala, alebo som jednopducho povedala, že nie, Takže kým si ostatní pre hocijakú príčinu zakrývajú nos, ja v pohode prejdem.
Tiež som zistila, že neviem poriadne dýchať nosom. Podľa štatistík o jedení pavúkov ich pár za život nevedomky spapkáme v noci. Názory sa rozchádzajú, niekto hovorí o štyroch, iní o ôsmich... Jedno však viem - ja určite prehltnem dvojnásobné množstvo. Prečo?
Lebo spávam s otvorenými ústami. Ak by som si ich zatvorila, chvíľu by som dýchala nosom, ale išiel by mi tade taký tenký prúd vzduchu, že sa vždy po pár minútach začnem dusiť.
Zaspávam s pootvorenými ústami, ale zopbúdzam sa s ústami otvorenými ako vráta (v ktorých mám občas roh vaknúša). Krásny pohľad že?
Možno to má niečo spoločné s tým, že mi dvakrát brali mandle... A keď sme už pri tom...
Prvýkrát som bola veľmi malá, ale niečo si z toho pamätám. Vtedy som bola v nemocnici. Viem, že som na "zákrok" čakala v asi šesťlôžkovej miestnosti, ktorá vyzerala ako väženie. Samotné postieľky boli hrdzavé straré krámy s mrežami (!). Bola som tam bez rodičov, čo ma vtedy ako decko predškolského veku dovádzalo do stavu miernej depresie. Vlastne, úplne sama som tam nebola. Na "izbe" bol so mnou chlapec asi v mojom veku. Pamätám si len to, že mal tmavé vlasy a tmavé oči... A spomínam si, čo všetko som mu natárala.
Aby ste pochopili, ja som bola vždy decko, čo snívalo prakticky o všetkom. Výmyšľala som ti teda vážne rôzne hovadiny, a to všetko len preto, aby na mňa niekto zízal s vyvalenými očami... je pravda, že som tak zranila pár ľudí (prepáčte, mami, tati, že som klamala, že ste rozvedení, keď som chcela, aby to kučeravé dievča z družiny už konečne zmĺklo a aby bola pozornosť na mne...)
Ale späť ku chlapcovi. Matne si spomínam na to, že hovoril niečo o tom, že mu je smutno za rodičmi a že ich nevidí... A toho som sa chytila. Pamätám si, ako som mu natárala, že mi tam (v nemocnici) bývame celá rodina. Chodila som k jendotlivých prázdnym posteliam a hovorila som mu, koho posteľ to je. Táto mamina, táto ocinova, táto babičkina... Dodnes si pamätám jeho vytreštené očká. Chlapče, ak toto čítaš, klamala som ťa, prepáč.
Potom už ani neviem. Viem len, že sa zobrali do tmavej miestnosti, kde bol v zadu nejaký kotol, alebo čo to bolo, zobrali kliešte a...
Okej, čuším :)
Druhý krát to bolo... Ja ani neviem. To sme boli u nejakej súkromníčky a spomínam si na to lepšie. Bol to byt na niekoľkátom poschodí, veľký, slnečný, dvojizbový. Voviedli nás (mňa a rodičov) do miestnosti, kde sme mali zostať. Bola tam veľká dvojlôžková posteľ, zrkadlo a okno od vrchu po spodok steny. Proste idylka (teraz už chápem,. že to malo upokojiť detskú dušu). Sadli sme si na posteľ a o niečom sme sa asi päť minút rozprávali (samozrejme, že som nemala ani tucha o tom, čo sa chystá vo vedľajšej miestnosti. Ak by som to vedela... spomínala som, že viem dobre kopať?), keď vošla nejaká žena a voviedla ma samú dovnútra, zobrala niečo, čo pripomínalo príborový nožík a...
A odvtedy na otázku "Cítiš to?" odpovedám dosť vyhýbavo :)