Říjen 2012

The end

12. října 2012 v 18:01 | pepenka5
Trvalo to dlho, kým som sa odhodlala, ale je to tu. Končím.
Keď som začala blogovať, mala som možno tak desať rokov, bola som malá a nie veľmi populárna. Nie žeby som nemala priateľov, mala som ich dosť, ale všetko bolo povrchné a ja som sa cítila osamelá. Mala som pocit, že mi nikto nerozumie.
Cítila som sa akoby som nikde nepatrila a zúfalo som hľadala nejaké miestečko, kde by som mohla byť sama sebou.
A potom prišla fanfiction. Už odmalička som si užívala čítanie. Či už to boli tmavé zimné večery, keď som ležala zachumlaná v prikrývke, alebo dlhé teplé letné noci keď som ležala pri bazéne (nastriekaná pol kilom repelentu) a namáčala som si nohy, pretože mi bolo teplo. A keďže som si už odmalička rada vymýšľala (čo kladiem za vinu mojej mame, s ktorou sme vždy pred spaním vymýšľali vlastné rozprávky), tak nejak prirodzene prišlo písanie mojich vlastných príbehov.
Ani si nepamätám, kedy som po prvýkrát dostala do ruky Harryho Pottera. Pre mňa to v tom momente bola len obyčajná kniha, ale keď som sa začítala, objavila som obrovský svet fantázie plný komplikovaných postáv, zvláštnych udalostí a hlavne magickej moci :)
Bola som týmto svetom úplne omámená. Samozrejme, že mi sedem kníh nestačilo (v tom čase ich bolo, prirodzene, oveľa menej - stále mám pred očami moment, keď som slávnostne odbalila Polovičného Princa). Na radu prišlo automaticky písanie fanfiction. Nemyslím si, že by som bola nejak špeciálne nadaná na písanie. Moje prvé diela boli katastrofy, neskôr sa to trochu zlepšilo, ale stále sa mi nepáči štýl, ktorým píšem.
Čo si však uznávam je to, že moje príbehy boli komplikované, dokonale premyslené a plné nečakaných zvratov a hlbokých myšlienok. Teda, aspoň tie v mojej hlave, ktoré som však nevedela preniesť do počítača.
Postupom času však toto obdobie prefrčalo. Neberte to v zlom, Harry a jeho priatelia budú mať v mojom srdci vždy miesto, ktoré nikto nevytlačí. To oni ma naučili vedieť sa brániť za seba, poznať hodnotu priateľstva a vedieť bojovať za to, čo verím. To vďaka nim som taká osoba, aká som.
Ale, všetko raz končí. Už nemám desať rokov - som druháčka a namiesto čítania o mágií si do hlavy tlačím poučky o hraničných výnosoch a nákladoch, o princípoch ekonomiky, dvojmo, slovensky aj anglicky. Všetky moje problémy, ktoré som si ventilovala v poviedkach, sú skončené, alebo som sa ich naučila nevnímať.
Všetci skvelí ľudia, ktorých som cez blog spoznala, už dávno skončili a ja nemám energiu na hľadanie novej "skupinky".
O ukončení blogu som uvažovala už dlhý čas - veď, buďme k sebe úprimní, kedy naposledy som pridala niečo skutočné? Rozmýšľala som, ako začať, čo napísať. A teraz, keď som zrazu otovrila svoj starý email a našla tam okrem množstva spamov aj správu od Blogu, som si uvedomila, že správne slová jednoducho neexistujú.
Otvorila som blog, prihlásila som sa, a teraz len tak sedím v posteli, zamotaná v perine a na iPade vyťukávam všetky moje myšlienky. Možno bude toto rozlúčenie chaotické a neusporiadané, ale nevadí mi to - čo iné ma lepšie charakterizuje ako "chaos, zmätok"?
Ku koncu by som rada poďakovala niekoľkým ľuďom.
Mojej mame, ktorá ma naučila, že je dôležité bojovať sama za seba a jej vinou som sa naučila fantazírovať.
Mojej sesternici, ktorá mi do ruky vložila Kameň Mudrcov, netušiac, čo spôsobila.
Všetkým ľuďom, ktorí ma ako malé drobné desaťročné dievča podporovali - je mi ľúto, ale na všetkých si už nespomeniem, predsa len, bolo to už dávno. Menovite asi len Pimpinela (za dlhé konverzácie na ICQ ešte niekedy v dvetisíc siedmom roku a za jej múdre rady), Foxie a Laitte (obe za to, že ma vždy dokázali rozosmiať a odlákať ma od zlých myšlienok).
Ani neviem, čo napísať. Akými slovami človek ukončuje svoju dlhoročnú súčasť života? Nemyslím si, že na to existuje vhodný výraz. Snáď už len,

Au revoir.

...alebo radšej nie.